Pochádzal z rodiny bankového riaditeľa po ktorom zdedil miliónový majetok. Po štúdiu na Yale University slúžil v roku 1918 v armáde ako letecký inštruktor a od roku 1922 obchodoval s nehnuteľnosťami. Zapísal sa na Harvard University, kde študoval jazyky a chcel sa stať učiteľom. Nakoniec sa rozhodol pre štúdium biomedicíny, najmä infekčných chorôb. Roku 1930 tu získal titul Ph.D. a prednášal a bádal, od roku 1946 pracoval v bostonskej detskej nemocnici.[3]
Dielo
Od roku 1938 študoval vírusy cicavcov a v roku 1941 s kolegami pripravil serologický test na mumps. So svojimi mladšími kolegami Thomasom H. Wellerom a Frederickom C. Robbinsom publikoval roku 1949 svoj objav, že vírus detskej obrny (poliomyelitída) možno úspešne pestovať in vitro na rôznych typoch tkanív.[4] Tým mohli obmedziť pokusy na živých zvieratách, otvorili cestu k vývoju vakcín proti vírusovým ochoreniam a roku 1954 boli vyznamenaní Nobelovou cenou. Na základe ich techniky vyvinul roku 1952Jonas Salk prvé vakcíny proti detskej obrne, neocenil však náležite podiel svojich predchodcov. Roku 1954 izoloval Enders so spolupracovníkmi vírus osýpok a roku 1960 začal plošne testovať vakcínu proti osýpkam. O rok neskôr bol oznámený úspech[5] a v roku 1963 sa deaktivovaná vakcína dostala na trh.
↑ ab John Franklin Enders. 10 February 1897-8 September 1985. Biographical Memoirs of Fellows of the Royal Society, 1987, s. 212–226. DOI: 10.1098/rsbm.1987.0008.