Jean Auguste Dominique Ingres (* 29. august1780, Montauban, Francúzsko – † 14. január1867, Paríž) bol francúzsky maliar, vedúci predstaviteľ neoklasicizmu v maľbe. Sám seba považoval najmä za maliara historických výjavov, za jeho najvýznamnejší odkaz však dnes sú považované najmä jeho portréty.
Ingres sa narodil ako syn maliara, umelca a spisovateľa Josepha Ingrese, ktorý mu umožnil študovať výtvarné diela renesancie, antiky a rokoka. Z toho si Ingres zamiloval najmä Watteaua. Jeho otec ho učil i hrať na husle. V roku 1791 začal Ingres študovať na výtvarnej škole v Toulouse u Josepha Roquese (1756 – 1857). Ešte v roku 1844 na svojho učiteľa vďačne spomínal. V roku 1797 odišiel Ingres do Paríža, kde študoval pod vedením Davida.
V roku 1801 získal Rímsku cenu, ale musel na ňu čakať až do roku 1806. V Ríme strávil 14 rokov a nadchli ho najmä Raffael, Tizian a pompejské fresky. V roku 1820 odišiel na čas do Florencie, kde sa stretol s oficiálnym napoleonským sochárom Lorenzom Bartollinim. Maľoval portréty Madam Leblancovej, kreslil štúdie podľa antickej a renesančnej kultúry. Pripravoval sa na veľké plátno ktorým chcel dobyť Paríž, oltárne raffaelistické plátno Sľub Ľudovíta XIII.. Tento obraz vyniesol Ingresovi zlatú medailu na parížskom salóne.
V roku 1828 namaľoval na strop Louvru archeologickú dekoráciu Apotéoza Homéra. Stal sa profesorom na École des beaux arts a žal chválu až do chvíle, než parížska kritika na salóne v roku 1834 napadla jeho obraz Umučenie sv. Symforiana pre katedrálu v Autune. Od tej doby tu Ingres už nevystavoval.
Stal sa riaditeľom Academié de France v Ríme. Jeho žiak Hyppolite Flandrin získal Rímsku cenu, čo Ingresa veľmi potešilo. V r. 1837 bola akadémia postihnutá epidémiou cholery a Ingresov nadaný žiak Sigalon, potom čo zhotovil ohromnú kópiu Michelangelovho Posledného súdu, jej podľahol. V roku 1840 sa v Paríži začalo znovu popularizovať Ingresovo dielo. Sám majster sa po úspechu svojho plátna vrátil do Paríža.
Jeho cesta na sever bola triumfálnym úspechom. Kráľ ho pozval do Versailles, Hector Berlioz usporiadal na jeho počesť hudobnú slávnosť na ktorej speváci predniesli Ingresove obľúbené árie z Glucka, Webera a Liszta. V roku 1846 začal pracovať na freske Zlatého veku v zámku Dampierre pre vojvodu de Luynes, prácu však nedokončil. V roku 1849 zomrela jeho manželka na gangrénu nohy. V roku 1852 sa znovu oženil s Delfine Ramelovou. V roku 1855 bola v Paríži Svetová výstava, Ingres tam mal vlastnú sálu. V roku 1861 mal výstavu svojich kresieb na Salóne. V máji 1862 ho Napoleon III. dekoroval Radom čestnej légie. Zomrel 14. januára 1867.
Medzi jeho nasledovníkov možno zaradiť Degasa, Renoira, Matissa a Picassa.
Kresby
Ingres bol majstrovský kreslič a dokázal vo svojich portrétoch dokonale vystihnúť osobnosť svojich modelov. Kresby mu slúžili väčšinou ako prípravné štúdie k obrazom, ale niektoré predstavujú svojprávne majstrovské diela. Takéto diela namaľoval napr. v Ríme, ale niektoré vytvoril aj v Paríži, ako Veľký rodinný portrét Gatteauxových. Väčšinu svojich kresieb Ingres odkázal Musée du Montauban, ale väčšie kolekcie jeho diel sú i v Musée du Louvre alebo Musée Bayonne, čo je odkaz Ingresovho priateľa Léona Bonnata.
Ingres bol ako pedagóg neobyčajne pevnej mysle. Jeho žiaci ho ale zbožňovali, lebo im umožňoval istú mieru voľnosti. Sám však dával svojim žiakom za príklad Raffaela, a jeho fresky v Apoštolskom paláci vo Vatikáne.
HNÍKOVÁ-MALÁ, Dagmar: Jean-Dominique Ingres. Praha : Státní nakladatelství krásné literatury a umění, 1963. 87 s. textu + 87 čierno-bielych príloh (reprodukcií obrazov a kresieb).
MRÁZ, Bohumír: Ingres : Kresby. Praha : Odeon, 1983. 203 s. + 70 čierno-bielych a 8 farebných príloh (reprodukcií kresieb).
