Japonské ostrovy (jap. 日本列島 – Nihon rettó) sú súostrovie v západnej časti Tichého oceánu. Celé súostrovie zaberá štát Japonsko, menšiu časť tvoria Kurilské ostrovy a Sachalin patriace Rusku. Ostrovy sú súčasťou ohnivého kruhu. Súostrovie tvorí 6852 ostrovov. Najväčšie ostrovy súostrovia sú:

• Honšu
• Hokkaido
• Kjúšu
• Šikoku

Súostrovie tvorí reťazec ostrovov približne severovýchodno-juhozápadného smeru, na severovýchodnom pobreží Eurázie. Na západe ich oddeľuje Ochotské, Japonské a Východočínske more.

Geologicky ho tvoria dva ostrovné oblúky – juhozápadný a severovýchodný japonský oblúk. Staršie členenia ho považujú za súčasť väčšieho filipínsko-japonského oblúku^[1]. Oba ostrovné oblúky ležia nad západovergentnými subdukčnými zónami a predstavujú komplikovanú štruktúru s viacštadiálnym vývojom vznikajúcu od konca druhohôr.

Japonské ostrovy sú priestorom dlhodobých subdukčno-akrečných procesov trvajúcich od vrchného ordoviku až spodného devónu dodnes^[2]. Predneogénne podložie tvorí niekoľko teranov: Juhokitakamský, Akiyošský, Minoský a Šimantský. Na severozápade vystupuje aj triasový hida-abakumský príkrov. Tieto staršie komplikovane deformované komplexy sú prekrytý podstatne slabšie deformovanými druhohorno-treťohornými suchozemskými a plytkomorskými sedimentmi. Celú oblasť navyše prenikajú treťohorné vulkanity, ktoré sa nachádzajú hlavne na západnej strane súostrovia.

Tektonicky ležia ostrovy na troch rôznych tektonických platniach. Severozápad pokrýva Ochotská platňa, centrálnu časť Japonských ostrovov Amurská platňa a najjužnejšiu časť tvorí Okinawská platňa. Línia Itoigawa-Šizuoka prechádzajúca súostrovím je považovaná za hranicu medzi severoamerickou a eurázijskou platňou^[2]. Pod ostrovné oblúky sa podsúvajú dve oceánske platne, na severe je to pacifická a na juhu filipínska platňa. Takéto rozmiestnenie platní trvá v oblasti približne od začiatku neogénu. Subdukcia je príčinou častých zemetrasení v regióne.

Ochotské a Japonské more na západe sú zaoblúkové bazény.