Inocent VIII. (lat. Innocentius Octavus) vl. menom Giovanni Battista Cibo (* 1432, Janov – † 25. júl 1492, Rím) bol taliansky duchovný a 213. rímsky pápež (v období rokov 1484 – 1492).
Ná pápežský stolec nastúpil po Sixtovi IV., ktorý povesti pápežského úradu veľmi poškodil. Predpokladalo sa preto, že Inocent VIII. bude mať záujem na napravení reputácie pápežstva. No podľa súhlasnej mienky historikov obdobie jeho pontifikátu sa do dejín cirkvi zapísalo najčernejšími písmenami.
Pôvod
Pochádzal z rodiny senátora gréckeho pôvodu. Vzdelával sa na univerzitách v Padove a Ríme. Ako kňaz zastával viaceré biskupské úrady a v roku 1473 ho jeho predchodca vymenoval za kardinála. Než sa stal kňazom splodil viacero detí (údajne až šestnásť), ktorým sa snažil zabezpečovať pohodlný život. Po zvolení pápežom mu sobáše jeho detí poslúžili ako vhodný nástroj na rozširovanie svojho vplyvu (napr. dcéru Teodorinu vydal za neapolského kráľa, čím skončil staré nepriateľstvo medzi Rímom a Neapolom a syna Franceschetta oženil s Magdalénou, dcérou Lorenza de' Medici. Aj ostatné svoje deti ponúkal na sobáše do aristokratických rodov).
Voľba pápežom
V roku 1484 Sixtus IV. zomrel a následné konkláve (29. augusta) v plnej nahote ukázalo o čom je voľba pápeža. Osočovanie a intrigy naberali na intenzite. Každý prostriedok, použitý v záujme dosiahnutia požadovaného cieľa, bol dobrý. S veľkými ambíciami naň prišiel kardinál Giuliano della Rovere (neskorší pápež Július II. a synovec zosnulého pápeža) no čoskoro si uvedomil, že nemá najmenšiu šancu na úspech. Kardináli sa napokon zhodli na spoločnom kandidátovi a zvolili Giovanniho Ciba.
Nový pápež, ktorý prijal meno Inocent VIII. sa od začiatku javil ako dobrácky no súčasne neschopný pontifex, s minimom politických skúseností. V jeho neprospech hovorila ešte jeho nerozhodnosť, vlažnosť a podlomené zdravie.
Po svojom predchodcovi zdedil obrovský dlh, ktorý sa mu ani uskutočnením mimoriadnych opatrení nepodarilo zmenšovať. V záujme toho podnikal riskantné politické kroky s neistým, väčšinou katastrofálnym výsledkom. V roku 1485 sa prostredníctvom vzpurných neapolských barónov dostal do sporu s kráľom Ferdinandom I., ktorý odmietal platiť pápežské poplatky. Spor sa skončil pre pápeža neúspešne a Inocent bol nútený uzavrieť nevýhodný mier. Nepriateľstvo s Neapolom nanovo prepuklo v roku 1489; vtedy Inocent VIII. Ferdinanda exkomunikoval a zosadil ho. O tri roky nato prišlo k zmiereniu medzi oboma stranami, no pápežstvo stratilo L'Aquilu.
V oblasti zahraničnej politiky sa zamiešal do vnútorných pomerov v Osmanskej ríši keď vo väzení držal Džema, mladšieho brata a potencionálneho rivala sultána Bajazida II. Ten utiekol pred Bajazidom na ostrov Rodos, kde ho veľmajster johanitov za prísľub kardinálskeho titulu vydal pápežovi. Inocent VIII. bol prvým pápežom, ktorý nadviazal kontakty s Osmanskou ríšou.
Inocent VIII. a inkvizícia
Jeho povesti však najviac uškodila skutočnosť, ktorá na dlhé stáročia zatienila pápežský úrad. Inocentovo meno sa totiž uvádza v dejinách inkvizície v súvislosti s vydaním buly Summis desiderantes affectibus (r. 1484), ktorou nariadil nemeckým inkvizítorom postupovať s najväčšou tvrdosťou proti bosorkám. Bula vyšla ako predhovor ku knihe dvoch kolínskych inkvizítorov, Heinricha Kramera a Jakoba Sprengera, s názvom Malleus maleficarum (Kladivo na čarodejnice). Európa sa zmietala v ošiali čarodejníctva a nik si nemohol byť istý, že naň nepadne tieň podozrenia. Následky boli hrozivé: odhaduje sa, že výnos o potláčaní čarodejníctva si vyžiadal smrť najkrutejším spôsobom azda aj milióna žien.
Do záveru jeho pontifikátu spadá vyhnanie Maurov zo španielskej Granady (v januári 1492) za čo udelil aragónskemu kráľovi Ferdinandovi II. titul „katolícky kráľ“.
Smrť slabého a nerestného pápeža Inocenta VIII. znamenala nástup neuveriteľnej anarchie a násilia v Ríme. Telesné ostatky Inocenta VIII. uložené v nádhernom renesančnom bronzovom náhrobku (dielo Antonia del Pollaiola) dodnes obdivujú návštevníci svätopeterskej baziliky.
Pozri aj
Zdroje
- INOCENT VIII. In: KELLY, J. N. D. Pápeži dvoch tisícročí : od sv. Petra po Jána Pavla II. Preklad Otto Havrila; ilustrácie Monika Čulenová. Vyd. 1. Bratislava : Roal, 1994. 288 s. ISBN 80-88706-00-9. S. 203 – 204.
- M. Collins, Vatikán - tajomstvá a poklady svätého mesta, Ikar, Bratislava, 2009, ISBN 978-80-551-2016-4
- J. Kadlec, Dějiny katolické církve II., Vydavatelství Univerzity Palackého, Olomouc, 1993
|
|---|
| 1. – 4. storočie | | |
|---|
| 5. – 8. storočie | |
|---|
| 9. – 12. storočie | |
|---|
| 13. – 16. storočie | |
|---|
| 17. – 21. storočie | |
|---|
