PROFILPELAJAR.COM

Hnutie sto kvetov alebo Kampaň sto kvetov (čín. 百花齐放, pchin-jin: Bǎihuā Qífàng) bolo obdobie rokov 1956 – 1957, počas ktorého Komunistická strana Číny povolila otvorené vyjadrovanie názorov na komunistický režim vrátane kritiky strany,^[1] čím chcela získať reflexiu od inteligencie.^[2]^:56

Historické pozadie

V Číne sa v čase pred začatím Hnutia sto kvetov (teda obdobie druhej polovice roku 1955) zrýchľovalo tempo socialistickej transformácie. Zrýchlil sa proces kolektivizácie poľnohospodárstva a mnoho roľníkov bolo nútených prejsť z odboru poľnohospodárstva do priemyslu.^[3]^:56 Tým, ako dochádzalo ku kolektivizácii, boli poľnohospodári nútení vstupovať do družstiev. Mao Ce-tung chcel, aby do roku 1957 prešla kolektivizáciou až polovica roľníkov. V júli 1955 združovali poľnohospodárske družstvá 63 percent všetkého vidieckeho obyvateľstva^[4]^:340 a na konci roku 1956 už zostávali iba tri percentá samostatne hospodáriacich roľníkov.^[4]^:341

Z ideologického hľadiska sa dá povedať, že táto kampaň za zrýchlenie bola úspešná, avšak z hľadiska ekonomiky išlo o debakel. Roľníci v družstvách prestali byť motivovaní k práci, a tak začali klesať odvody poľnohospodárskych plodín. Inteligencia to pozorovala, avšak kvôli tomu, že Mao Ce-tung videl v intelektuáloch hrozbu, postaral sa formou odstrašujúcich prípadov o to, aby inteligencia neprehovorila a nebúrila sa.^[3]^:55 V Číne však na začiatku roku 1956 chýbala kvalifikovaná pracovná sila; krajine chýbali inžinieri a vedci, a tak sa Peking snažil vytvoriť priaznivejšiu atmosféru, aby ich nalákal späť z Ameriky či Európy. Po dlhodobom prenasledovaní osôb so samostatným myslení, počas ktorého sa Čínou prevalila vlna samovrážd, začala mierna liberalizácia a uvoľňovanie pomerov.^[4]^:346 Na základe oživovania kultúrneho a spoločenského života potom Mao Ce-tung predniesol vetu „Nech rozkvitne sto kvetov, nech súperí sto škôl” (čín. 百花齐放，百家争鸣), pchin-jin: Bǎihuāqífàng, bǎijiāzhēngmíng).^[3]^:57 Do konca roku 1956 boli položené základy kampane, ktorá mala prinútiť stranu k citlivejšiemu a vnímavejšiemu prístupu k želaniam ľudu a uvoľnenie tvrdej disciplíny malo poslúžiť ako poistný ventil, ktorým unikne prebytočná para nespokojnosti.^[4]^:346

Hnutie sto kvetov

V máji 1956^[2]^:426 predniesol Mao Ce-tung na zasadnutí Štátnej rady Čínskej ľudovej republiky novú politiku pre vedu a kultúru. Názov tejto kampane pochádza z dvojverší z obdobia dynastie Čou 1222–225 pred nl. Presné obsahy jeho pôvodných prejavov nie sú známe. Známy sú iba z interpretácií iných splnomocnených osôb, pretože tak mohol Mao obviniť daných autorov, že jeho slová zle interpretovali. Komentár k hnutiu sto kvetov interpretoval Lu Ting-i. „Vyzval ku kritike KS Číny, pretože, ako tvrdil, môže byť užitočná predovšetkým pre samotnú komunistickú stranu, rovnako ako je dobre mienená kritika užitočná každému mysliacemu človeku. Kritizujúcim potom zaručil absolútnu beztrestnosť.“^[3]^:57 Tak začala vlna kritiky zo strany inteligencie. 7. januára 1957^[4]^:348 dokonca vyšiel v straníckom denníku Žen-min ž'-pao^[3]^:59 list konzervatívnej skupiny straníkov, ktorí sa vyjadrovali negatívne ku kritikám namiereným proti strane. Tým, že Mao Ce-tung nechal ako reakciu na list otlačiť svoj nesúhlas s ním, rozpútal ešte mylnejší pocit slobody voľne sa vyjadrovať. Začali vznikať rôzne semináre, kde sa preberali nedostatky strany alebo sa vylepovali protistranické plagáty.^[2]^:427 Veľmi často bolo KS vytýkané nepatričné zaobchádzanie s inteligenciou, považovanou „v jednej chvíli za psie výkaly a okamih nato za 10 000 uncí zlata“.^[4]^:354 V súkromí však Mao Ce-tung konal inak. Svojim najbližším straníckym kolegom povedal, že kritizujúci konajú úplne zle a že slobody, ktorú považujú za nedostatočnú, nie je málo, ale naopak príliš veľa.^[4]^:348

Hnutie za nápravu štýlu práce

Ďalšími fázami Hnutia sto kvetov potom bolo Hnutie za nápravu štýlu práce (čín. 整风运动, pchin-jin: zhěngfēngyùndòng) a následne Kampaň proti pravičiarom.^[3]^:59 Hnutie za nápravu štýlu práce vypuklo po zverejnení upraveného prejavu Mao Ce-tunga "O správnom riešení rozporov medzi ľudom", ktorý bol prednesený 27. februára 1957 na zasadnutí Štátnej rady ČĽR. Podstatou prejavu je myšlienka, že rozpory medzi ľudom je možné riešiť metódou „jednota – kritika – jednota“.^[3]^:58 V tomto prejave, zverejnenom 27. apríla 1957 v denníku Žen-min ž'-pao, boli vypracované inštrukcie ku kritike metód straníckych funkcionárov. Rozšírili sa tak diskusie z obdobia Hnutia sto kvetov (tie boli prevažne spoločenskovedné a literárne) na témy tentokrát s politickým podtextom, napr. opodstatnenie vedúcej úlohy KSČ, postavenie žien v spoločnosti, nedokonalá lekárska starostlivosť, kritika byrokracie v okruhu akademických vied a ďalšie.^[3]^:59 Tak začala lavína kritiky teraz nielen zo strany intelektuálov, ale aj straníkov. K najčastejším sťažnostiam patrila požiadavka konania čisto podľa zákonov a nie v súlade s prísnymi nariadeniami strany. Rovnako boli vznesené požiadavky na demokratickejšie vedenie; niektorí príslušníci privilegovaných vrstiev sa púšťali aj do kritiky zahraničnej politiky.^[2]^:427

Kampaň proti pravičiarom

V polovici júla 1957 nastal obrat v kampaniach, ktoré povoľovali kritiku strany. Bol zverejnený pôvodný obsah Maovho prejavu O správnom riešení rozporov vo vnútri ľudu, v ktorom bolo teraz priamo menovaných šesť kritérií, ktoré umožňovali kritiku. Rovnako tento pôvodný prejav obsahoval odsek, kde Mao tvrdí, že v Číne stále existujú kontrarevolucionári, ktorých prejav treba potlačiť.^[3]^:59 Tvrdil, že medzi novými členmi z radov intelektuálov je mnoho tých, ktorí majú myslenie v rozpore s ideológiou, popierajúce straníckeho ducha a triednu povahu tlače. Výsledkom tohto boja bolo zadržanie 520 tisíc občanov, ktorí boli nútení k prevýchove prácou aebo boli vyhnaní na vidiek, kde sa mali naučiť od roľníkov správne triedne uvedomenie.^[4]^:348

Historici sa nezhodnú, či Mao bol prekvapený masívnou kritikou z kampane Hnutia sto kvetov a tá ho prinútila k vyvolaniu Kampane proti pravičiarom alebo plánoval použiť Hnutie sto kvetov na odhalenie kriticky zmýšľajúcich ľudí a tým v jeho očiach aj nepriateľských voči režimu.

Referencie

↑ BAKEŠOVÁ, Ivana. Čína ve XX. století. díl 1. / Ivana Bakešová. 2001. ISBN 8024402513.
↑ ^a ^b ^c ^d CHANG, Yong; HALLIDAY, Jon. Mao, příběh který možná neznáte.. Praha : Beta-Dobrovský, 2006. 720 s. ISBN 8073062720.
↑ ^a ^b ^c ^d ^e ^f ^g ^h ⁱ BAKEŠOVÁ, Ivana. Čína ve XX. století. 2. díl. Olomouc : Univerzita Palackého v Olomouci, 2003. 218 s. ISBN 80-244-0611-X.
↑ ^a ^b ^c ^d ^e ^f ^g ^h SHORT, Philip. Mao: A Life. New York : Holt, 2001. 824 s. ISBN 80-7257-576-7.