Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality. Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte.
Potenciálne nedokončený článok. Robot odstránil šablónu {{pracuje sa}} pre nečinnosť. (12. 6. 2022)
Vo veku 14 rokov sa aktívne zapojil do úsilia svojej matky Matildy, dcéry anglického kráľa Henricha I., uplatniť si anglický trón, ktorý vtedy obsadil Štefan z Blois. Štefan súhlasil s mierovou zmluvou po Henrichovej vojenskej výprave do Anglicka v roku 1153 a Henrich po Štefanovej smrti o rok neskôr kráľovstvo zdedil. Bol energický a nemilosrdný vládca, vedený túžbou obnoviť pozemky a výsady svojho starého otca Henricha I. Počas prvých rokov svojej vlády obnovil kráľovskú správu v Anglicku, obnovil hegemóniu nad Walesom a získal plnú kontrolu nad svojimi krajinami v Anjou, Maine a Touraine. Jeho túžba po reforme vzťahu s Cirkvou viedla ku konfliktu s jeho bývalým priateľom Tomášom Becketom, arcibiskupom canterburským. Tento spor trval veľkú časť 60. rokov 12. storočia a vyústil do Becketovej vraždy v roku 1170. Henrich sa čoskoro dostal do konfliktu s Ľudovítom VII. a títo dvaja vládcovia viedli niekoľko desaťročí spor, ktorý sa nazýval „studená vojna“. Obsadil Bretónsko a zatlačil na východ do stredného Francúzska a na juh do Toulouse; napriek početným mierovým konferenciám a zmluvám sa nepodarilo dosiahnuť trvalú dohodu.
Henrich a Eleanóry mali osem detí – tri dcéry a päť synov. Traja z jeho synov sa stali kráľmi, hoci kráľ Henrich mladý bol vymenovaný za spoluvládcu so svojim otcom a nie za samostatného kráľa. Ako synovia dospievali, začalo sa objavovať napätie ohľadom budúceho dedičstva ríše, podporované Ľudovítom a jeho synom kráľom Filipom II. V roku 1173 sa Henrichov právoplatný dedič, „Henrich mladý“, vzbúril na protest; k nemu sa pripojili jeho bratia Richard (neskorší kráľ) a Geoffrey a ich matka Eleanóra. Francúzsko, Škótsko, Bretónsko, Flámsko a Boulogne sa spojili s povstalcami. Veľké povstanie bolo porazené Henrichovou ráznou vojenskou akciou a talentovanými miestnymi veliteľmi, z ktorých mnohí boli menovaní pre ich lojalitu a administratívne schopnosti. Henrich mladý a Geoffrey sa znovu vzbúrili v roku 1183, čo malo za následok smrť Henricha mladého. Normanská invázia do Írska poskytla pozemky pre jeho najmladšieho syna Jána (neskoršieho kráľa), no Henrich sa snažil nájsť spôsoby, ako uspokojiť všetky túžby svojich synov po pôde a okamžitej moci. V roku 1189 boli už Henrich mladý a Geoffrey mŕtvi. Richard mal obavy, že jeho otec Henrich II. urobí jeho brata Jána kráľom, čo viedlo ku konečnému povstaniu. Henrich, jednoznačne porazený Filipom a Richardom a trpiaci krvácajúcim vredom, sa stiahol do zámku Chinon v Anjou. Čoskoro nato zomrel a jeho nástupcom sa stal Richard.
Henrichovo impérium sa rýchlo zrútilo za vlády jeho syna Jána (ktorý nastúpil po Richardovi v roku 1199), ale mnohé zo zmien, ktoré zaviedol počas svojej dlhej vlády, mali dlhodobé následky. Jeho právne zmeny sa vo všeobecnosti považujú za základ anglického zvykového práva, zatiaľ čo jeho zásah v Bretónsku, Walese a Škótsku formoval rozvoj ich spoločností a vládnych systémov. Historické interpretácie Henrichovej vlády sa časom značne zmenili. Vtedajší kronikári ako Gerald z Walesu a William z Newburghu vo všeobecnosti chválili jeho úspechy a opisovali ho ako „nášho Alexandra Západu“ a „vynikajúceho a dobrotivého princa“. Henrich priťahoval neustály záujem akademických a populárnych historikov, vrátane Winstona Churchilla, ktorý Henryho opísal ako veľkého kráľa a prvého veľkého anglického zákonodarcu, ktorého vláda zanechala hlbokú stopu v anglických inštitúciách.
Mladosť (1133 – 1149)
Narodil sa v Normandii v Le Mans 5. marca 1133 ako najstaršie dieťa cisárovnej Matildy a jej druhého manžela Geoffreyho Plantageneta, grófa z Anjou. Francúzske grófstvo Anjou vzniklo v 10. storočí a Anjouský vládcovia sa niekoľko storočí pokúšali rozšíriť svoj vplyv a moc po celom Francúzsku prostredníctvom manželstiev a politických spojenectiev. Teoreticky sa grófstvo zodpovedalo francúzskemu kráľovi, ale kráľovská moc nad Anjouvcami sa v priebehu 11. storočia oslabila a grófstvo sa stalo do značnej miery autonómnym.
Henrichova matka bola najstaršou dcérou Henricha I., anglického kráľa a vojvodu z Normandie. Narodila sa do mocnej vládnucej triedy Normanov, ktorí tradične vlastnili rozsiahle majetky v Anglicku aj Normandii, a jej prvým manželom bol cisár Svätej ríše rímskej Henrich V. Po smrti svojho otca v roku 1135 Matilda dúfala, že si nárokuje anglický trón, no namiesto toho bol jej bratranec Štefan z Blois korunovaný za kráľa a uznaný za vojvodu z Normandie, čo viedlo k občianskej vojne medzi ich súperiacimi priaznivcami. Geoffrey využil zmätok, aby zaútočil na Normandské vojvodstvo, ale nehral žiadnu priamu úlohu v anglickom konflikte a nechal to na Matildu a jej nevlastného brata Roberta, grófa z Gloucesteru. Vojna, ktorú viktoriánski historici nazvali Anarchia, sa vliekla a zvrhla do patovej situácie.
Henrich s najväčšou pravdepodobnosťou strávil niektoré zo svojich prvých rokov v domácnosti svojej matky a koncom 30. rokov 12. storočia sprevádzal Matildu do Normandie. Jeho neskoršie detstvo, pravdepodobne od siedmich rokov, strávil v Anjou, kde ho vzdelával Peter zo Saintes, známy filológ tej doby. Koncom roku 1142 sa Geoffrey rozhodol poslať deväťročné dieťa do Bristolu, centra Anjouovskej opozície voči Štefanovi na juhozápade Anglicka, v sprievode Roberta z Gloucesteru. Hoci bolo u šľachticov toho obdobia bežné mať deti vychovávané v domácnostiach príbuzných, vyslanie Henricha do Anglicka malo aj politické výhody, pretože Geoffrey bol kritizovaný za to, že sa odmietol zapojiť do vojny v Anglicku. Asi rok žil Henrich po boku Rogera z Worcesteru, jedného z Robertových synov. Pri jeho výchove pomáhali aj kanonici svätého Augustína v Bristole, na ktorých v neskorších rokoch s láskou spomínal. Henrich sa vrátil do Anjou buď v roku 1143, alebo v roku 1144, obnovil svoje vzdelanie pod vedením Williama z Conches, ďalšieho slávneho akademika.
Do Anglicka sa vrátil v roku 1147, keď mal štrnásť rokov. Vzal si svoju bezprostrednú domácnosť a niekoľko žoldnierov, opustil Normandiu a zakotvil na anglickej pevnine, odkiaľ sa dostal do Wiltshire. Napriek tomu, že expedícia spočiatku vyvolala značnú paniku, mala malý úspech a Henrich zistil, že nie je schopný zaplatiť svoje vojsko, a preto sa nemôže vrátiť do Normandie. Ani jeho matka, ani jeho strýko neboli ochotní ho podporiť, čo znamenalo, že výpravu v prvom rade neschválili. Prekvapivo sa Henrich namiesto toho obrátil na kráľa Štefana, ktorý zaplatil dlžnú mzdu, a tak mu umožnil elegantne odísť. Štefanove dôvody na to nie sú jasné. Jedným z možných vysvetlení je jeho všeobecná zdvorilosť voči členovi jeho širšej rodiny; ďalšou je, že začínal uvažovať o tom, ako ukončiť vojnu mierovou cestou, a videl to ako spôsob budovania vzťahu s Henrichom. Henrich opäť zasiahol v roku 1149, čím sa začalo to, čo sa často nazýva ako Henriciánska fáza občianskej vojny. Tentokrát plánoval vytvoriť severnú alianciu so škótskym kráľom Dávidom I., jeho prastrýkom, a Ranulfom z Chesteru, mocným regionálnym vodcom, ktorý ovládal väčšinu severozápadu Anglicka. V rámci tohto spojenectva sa Henrich a Ranulf dohodli na útoku na York, pravdepodobne s pomocou Škótov. Plánovaný útok sa rozpadol po tom, čo Štefan rýchlo pochodoval na sever do Yorku a Henrich sa vrátil do Normandie.
Vzhľad a osobnosť
O Henrichovi kronikári hovorili, že je pekný, ryšavý, pehavý, s veľkou hlavou; mal krátke, podsadité telo.. Často bol zanedbane oblečený. Nebol ani taký rezervovaný ako jeho matka, ani taký šarmantný ako jeho otec, ale bol známy svojou energiou a odhodlaním. Bol nemilosrdný, ale nie pomstychtivý. Bol tiež neslávne známy svojim prenikavým pohľadom, šikanovaním, výbuchmi hnevu a príležitostne aj svojím namosúreným odmietnutím vôbec hovoriť. Niektoré z týchto výbuchov mohli byť teatrálne a na efekt.[pozn. 1] Rozumel vraj širokému spektru jazykov vrátane angličtiny, no hovoril len latinsky a francúzsky. V mladosti si užíval vojny, lov a iné dobrodružné aktivity; ako roky plynuli, vložil čoraz viac energie do súdnych a administratívnych záležitostí a stal sa opatrnejším, no počas svojho života bol energický a často impulzívny. Napriek návalom hnevu zvyčajne nebol ohnivý ani panovačný; bol dôvtipný v rozhovoroch a výrečný v argumentoch. Mal oveľa radšej samotu na poľovačke alebo utiahnutie sa do svojej komnaty s knihou ako zábavu na turnajoch. Henrich mal tiež záujem o obyčajných ľudí, na začiatku svojej vlády nariadil, aby sa so stroskotancami zaobchádzalo dobre a každému, kto vyplienil ich tovar, nariadil vysoké tresty. Ralph z Diceta zaznamenáva, že keď v roku 1176 zasiahol Anjou a Maine hlad, Henrich vyprázdnil svoje súkromné sklady, aby zmiernil núdzu medzi chudobnými.
Mal vášnivú túžbu obnoviť svoju kontrolu nad územiami, ktorým kedysi vládol jeho starý otec Henrich I. V tomto smere ho mohla celkom dobre ovplyvniť matka, keďže aj Matilda mala silný zmysel pre práva a výsady predkov. Dobyl späť územia, znovu získal majetky a obnovil vplyv na menších pánov, ktorí kedysi poskytovali to, čo historik John Gillingham opisuje ako „ochranný kruh“ okolo jeho hlavných území. Bol pravdepodobne prvým anglickým kráľom, ktorý použil heraldický dizajn: pečatný prsteň s vyrytým leopardom alebo levom.
Raná vláda (1150 – 1162)
Získanie Normandie, Anjou a Akvitánie
Severné Francúzsko približne v čase Henrichovho narodenia
Koncom 40-tych rokov 12. storočia sa aktívna fáza občianskej vojny skončila, s výnimkou občasného vypuknutia bojov. Mnohí baróni uzatvárali medzi sebou individuálne mierové dohody, aby si zabezpečili vojnové zisky, a stále viac sa zdalo, že anglická cirkev zvažuje presadenie mierovej zmluvy. Po návrate Ľudovíta VII. z druhej križiackej výpravy v roku 1149 sa začal znepokojovať rastom Geoffreyho moci a potenciálnym ohrozením jeho vlastného majetku, najmä ak by Henrich mohol získať anglickú korunu. V roku 1150 Geoffrey urobil z Henricha vojvodu z Normandie a Ľudovít reagoval tým, že navrhol syna kráľa Štefana Eustacea za právoplatného dediča vojvodstva a začal vojenskú kampaň na odstránenie Henricha z provincie.[pozn. 2] Henrichov otec mu poradil, aby sa zmieril s Ľudovítom a mier bol medzi nimi uzavretý v auguste 1151 po sprostredkovaní Bernardom z Clairvaux. V rámci dohody Henrich vzdal poctu Ľudovítovi za Normandiu, prijal Ľudovíta za svojho feudálneho pána a dal mu sporné územia Normanských Vexinov; na oplátku ho Ľudovít uznal ako vojvodu.
Dobytie hradu Montsoreau pri rieke Loire znamenalo koniec vzbury, ktorú zorganizoval Geoffrey proti svojmu bratovi
Geoffrey zomrel v septembri 1151 a Henrich odložil svoje plány na návrat do Anglicka, pretože sa najprv potreboval uistiť, že jeho nástupníctvo, najmä v Anjou, je bezpečné. Približne v tom čase tiež pravdepodobne tajne plánoval manželstvo s Eleonórou Akvitánskou, vtedy ešte manželkou Ľudovíta. Eleonóra bola vojvodkyňa z Akvitánie, krajiny na juhu Francúzska, a bola považovaná za krásnu, živú a kontroverznú, ale neporodila Ľudovítovi žiadnych synov. Ľudovít nechal manželstvo anulovať a Henrich sa o osem týždňov neskôr 18. mája s Eleonórou oženil.[pozn. 3] Sobáš okamžite obnovil jeho napätie s Ľudovítom: považovalo sa to za urážku, odporovalo feudálnej praxi a ohrozovalo dedičstvo dvoch dcér Ľudovíta a Eleonóry, Márie a Alici, ktoré by inak mohli mať po Eleonórinej smrti nároky na Akvitániu. So svojimi novými krajinami teraz Henrich vlastnil oveľa väčší podiel Francúzska ako Ľudovít. Ľudovít zorganizoval proti Henrichovi koalíciu, vrátane Štefana, Eustacea, Henricha I., grófa zo Champagne, a Roberta, grófa z Perche. K aliancii sa pridal aj Henrichov mladší brat Geoffrey, ktorý povstal a tvrdil, že ho Henrich zbavil dedičstva. Plány ich otca na dedičstvo jeho pozemkov boli nejednoznačné, takže bolo ťažké posúdiť pravdivosť Geoffreyho tvrdení. Súčasné správy naznačujú, že prenechal hlavné hrady v Poitou Geoffreymu, čo naznačuje, že mohol mať v úmysle Henrichovi zachovať Normandiu a Anjou, ale nie Poitou.[pozn. 4]
Okamžite sa opäť rozpútali boje pozdĺž hraníc Normandie, kde Henrich zo Champagne a Robert dobyli mesto Neufmarché-sur-Epte. Ľudovítove vojská sa presunuli do útoku na Akvitániu. Štefan odpovedal obliehaním hradu Wallingford, kľúčovej pevnosti lojálnej Henrichovi pozdĺž údolia Temže, možno v snahe vynútiť si úspešné ukončenie anglického konfliktu, kým Henrich ešte bojoval o svoje územia vo Francúzsku. Henrich reagoval rýchlo, vyhýbal sa otvorenej bitke s Ľudovítom v Akvitánii a stabilizoval normanskú hranicu, drancoval Vexin a potom udrel na juh do Anjou proti Geoffreymu, pričom dobyl jeden z jeho hlavných hradov (Montsoreau). Ľudovít ochorel a stiahol sa z kampane a Geoffrey bol nútený sa s Henrichom dohodnúť.
Nástup na anglický trón
V reakcii na Štefanovo obliehanie sa Henrich začiatkom roku 1153 opäť vrátil do Anglicka a čelil zimným búrkam. Priniesol si len malú armádu žoldnierov, pravdepodobne platenú z požičaných peňazí, a na severe a východe Anglicka ho podporovali vojská Ranulfa z Chesteru a Hugha Bigoda. Delegácia vyšších anglických duchovných sa krátko pred Veľkou nocou v apríli stretla s Henrichom a jeho poradcami v Stockbridge v Hampshire. Podrobnosti o ich rozhovoroch nie sú jasné, ale zdá sa, že cirkevníci zdôrazňovali, že hoci podporovali Štefana ako kráľa, snažili sa o mier; Henrich znovu potvrdil, že sa bude vyhýbať anglickým katedrálam a nebude očakávať, že biskupi prídu na jeho dvor.
Politická mapa Anglicka a Walesu v roku 1153; modrá označuje oblasti, ktoré sú vo veľkej miere pod kontrolou Henricha; červená – Štefan; šedá – domorodý Walesania; krémová – Ranulf z Chesteru a Robert z Leicesteru; zelená – Dávid I. Škótsky
Aby odtiahol Štefanove vojský od Wallingfordu, obliehal Štefanov hrad v Malmesbury a kráľ odpovedal pochodom na západ s armádou, aby ho ochránil. Henrich sa úspešne vyhol Štefanovej väčšej armáde pozdĺž rieky Avon, čím mu zabránil vynútiť si rozhodujúcu bitku. Tvárou v tvár čoraz zimnejšiemu počasiu sa obaja muži dohodli na dočasnom prímerí. Henrich cestoval na sever cez Midlands, kde mu mocný Robert de Beaumont, gróf z Leicesteru, oznámil svoju podporu v tejto bitke. Henricj potom mohol obrátiť svoje sily na juh proti obliehateľom vo Wallingforde. Napriek len skromným vojenským úspechom teraz on a jeho spojenci ovládali juhozápad, Midlands a veľkú časť severu Anglicka. Medzitým sa Henrich pokúšal vystupovať ako legitímny kráľ, bol svedkom manželstiev a vyrovnaní a držal dvor kráľovským spôsobom.
Počas nasledujúceho leta Štefan zhromaždil jednotky, aby obnovil obliehanie hradu Wallingford v poslednom pokuse dobyť pevnosť. Pád Wallingfordu sa zdal bezprostredný a Henrich pochodoval na juh, aby uvoľnil obliehanie, dorazil s malou armádou a sám obliehal Štefanove obliehacie vojska. Po tejto správe sa Štefan vrátil s veľkou armádou a obe strany sa v júli postavili proti sebe cez rieku Temžu vo Wallingforde. V tomto bode vojny sa baróni na oboch stranách chceli vyhnúť otvorenej bitke, takže členovia kléru sprostredkovali prímerie, čo naštvalo Henricha aj Štefana. Henrich a Štefan využili príležitosť a súkromne sa spolu porozprávali o možnom konci vojny; Štefanov syn Eustace ochorel a krátko nato zomrel. Tým bol odstránený ďalší najočividnejší žiadateľ o trón, pretože zatiaľ čo Štefan mal ďalšieho syna, Williama, bol len druhým synom a zdalo sa, že nie je nadšený z toho, že by si mohol uplatniť nárok na trón. Boje pokračovali aj po Wallingforde, ale dosť polovičatým spôsobom, zatiaľ čo anglická cirkev sa pokúšala sprostredkovať trvalý mier medzi oboma stranami.
V novembri obaja lídri ratifikovali podmienky trvalého mieru. Štefan oznámil Winchesterskú zmluvu vo Winchesterskej katedrále: uznal Henricha za svojho adoptívneho syna a nástupcu, výmenou za to, že mu Henrich vzdal poctu; Štefan sľúbil, že poslúchne Henrichovu radu, ale si ponechal všetky svoje kráľovské právomoci; Štefanov syn William vzdal hold Henrichovi a vzdal sa nároku na trón výmenou za prísľuby bezpečnosti svojich krajín; kľúčové kráľovské hrady budú v Henrichovom mene držané ručiteľmi, zatiaľ čo Štefan bude mať prístup k Henrichovým hradom a početní zahraniční žoldnieri budú demobilizovaní a poslaní domov. Zmluvu spečatili bozkom mieru v katedrále. Mier zostal neistý a Štefanov syn William zostal možným budúcim Henrichovým rivalom. Kolovali zvesti o sprisahaní s cieľom zabiť Henricha a pravdepodobne v dôsledku toho sa Henrich rozhodol na chvíľu vrátiť do Normandie. Štefan ochorel na žalúdočnú poruchu a zomrel 25. októbra 1154, čo umožnilo Henrichovi zdediť trón skôr, ako sa očakávalo.
Po zakotvení v Anglicku 8. decembra 1154 rýchlo zložil prísahu lojality od niektorých barónov a potom bol 19. decembra korunovaný spolu s Eleonórou vo Westminsterskom opátstve. Kráľovský dvor sa zhromaždil v apríli 1155, kde baróni prisahali vernosť kráľovi a jeho synom. Stále existovalo niekoľko potenciálnych rivalov, vrátane Štefanovho syna Williama a Henrichových bratov Geoffreyho a Williama, no všetci zomreli v priebehu niekoľkých nasledujúcich rokov a Henrichovo postavenie tak zostalo bezpečné. Napriek tomu zdedil zložitú situáciu v Anglicku, pretože kráľovstvo značne trpelo počas občianskej vojny. V mnohých častiach krajiny spôsobili boje vážne pustošenie, hoci niektoré ďalšie oblasti zostali do značnej miery nedotknuté. Početné „cudzoložnícke“ alebo nepovolené hrady boli postavené ako základne pre miestnych pánov. Kráľovský lesný zákon sa vo veľkej časti krajiny zrútil. Kráľov príjem vážne klesol a kráľovská kontrola nad razbami mincí zostala obmedzená.
Henrich sa predstavil ako legitímny dedič Henricha I. a začal s prestavbou kráľovstva na svoj obraz. Hoci sa Štefan počas svojej vlády snažil pokračovať v spôsobe vlády Henricha I., nová vláda mladšieho Henricha charakterizovala tých devätnásť rokov ako chaotické a nepokojné obdobie so všetkými týmito problémami vyplývajúcimi zo Štefanovho uzurpovania trónu. Henrich tiež dával pozor, aby ukázal, že na rozdiel od svojej matky cisárovnej bude počúvať rady iných. Okamžite sa vykonali rôzne opatrenia, hoci Henrich strávil šesť a pol roka z prvých ôsmich rokov svojej vlády vo Francúzsku, veľa práce bolo potrebné vykonať na diaľku. Proces búrania nepovolených hradov z vojny pokračoval. Boli vyvinuté snahy o obnovenie systému kráľovskej spravodlivosti a kráľovských financií. Tiež veľa investoval do výstavby a renovácie prestížnych nových kráľovských budov.
Škótsky kráľ a miestni waleskí vládcovia využili dlhú občiansku vojnu v Anglicku a zmocnili sa niektorých území; Henrich sa pustil do zvrátenia tohto trendu. V roku 1157 nátlak Henricha viedol k tomu, že mladý škótsky kráľ Malcolm vrátil územia na severe Anglicka, ktoré zabral počas vojny; Henrich okamžite začal s opevnením severnej hranice. Obnovenie anglo-normanskej nadvlády vo Walese sa ukázalo ako ťažšie a musel v rokoch 1157 a 1158 vybojovať dve kampane v severnom a južnom Walese, kým sa jeho vláde podriadili waleské kniežatá Owain Gwynedd a Rhys ap Gruffydd, ktorí súhlasili s hranicami pred občianskou vojnou.
Kampane v Bretónsku, Toulouse a Vexine
Henrichove nároky na krajiny vo Francúzsku (v červenej a fialovej) na vrchole
Henrich mal počas 50. rokov 12. storočia problematický vzťah s francúzskym kráľom Ľudovítom VII. Títo dvaja muži sa už dostali do sporu pri Henrichovom nástupníctve v Normandii a pri opätovnom sobáši Eleonóry a ich vzťah sa nenapravil. Ľudovít sa vždy pokúšal pozdvihnúť svoju morálnu úroveň voči nemu, hlavne na jeho [Ľudovítovej] povesti križiaka a šíril klebety o správaní a charaktere svojho rivala. Henrich mal väčšie prostriedky ako Ľudovít, najmä po dobytí Anglicka, a Ľudovít bol oveľa menej dynamický v vzdorovaní Anjououskej moci ako predtým za svojej vlády. Spory medzi týmito dvoma pritiahli ďalšie mocnosti v celom regióne, vrátane Thierryho, grófa z Flámska, ktorý podpísal s Henrichom vojenskú alianciu, aj keď s klauzulou, ktorá zabránila tomu, aby bol gróf nútený bojovať proti Ľudovítovi, jeho feudálnemu pánovi. Ďalej na juh sa Theobald V., gróf z Blois, Ľudovítov nepriateľ, stal ďalším skorým Henrichovým spojencom. Výsledné vojenské napätie a časté osobné stretnutia s cieľom ho vyriešiť viedli historika Jeana Dunbabina k prirovnaniu situácie k obdobiu studenej vojny v Európe v 20. storočí.
Po návrate z Anglicka na kontinent sa Henrich snažil zabezpečiť svoje francúzske územia a potlačiť akékoľvek potenciálne povstanie. Výsledkom bolo, že v roku 1154 Henrich a Ľudovít súhlasili s mierovou zmluvou, podľa ktorej Henrich od Ľudovíta kúpil späť Vernon a Neuf-Marché. Zmluva sa zdala neistá a pretrvávalo napätie – najmä Henrich nevzdal Ľudovítovi hold za jeho francúzsky majetok. Stretli sa v Paríži a Mont-Saint-Michel v roku 1158 a dohodli sa, že zasnúbia Henrichovho najstaršieho žijúceho syna, Henricha mladého, s Ľudovítovou dcérou Margarétou. Na krátku chvíľu vyzeral trvalý mier medzi Henrichom a Ľudovítom vierohodne.
Medzitým Henrich obrátil svoju pozornosť na Bretónske vojvodstvo, ktoré susedilo s jeho krajinami a bolo tradične do značnej miery nezávislé od zvyšku Francúzska, s vlastným jazykom a kultúrou. Bretónski vojvodcovia mali malú moc vo väčšine vojvodstva, ktoré väčšinou ovládali miestni páni. V roku 1148 zomrel vojvoda Conan III. a vypukla občianska vojna. Henrich tvrdil, že je vládcom Bretónska, na základe toho, že vojvodstvo dlhovalo lojalitu Henrichovi I. a kontrolu nad vojvodstvom považoval za spôsob zabezpečenia svojich ďalších francúzskych území a za potenciálne dedičstvo pre jedného zo svojich synov. Spočiatku jeho stratégiou bolo vládnuť nepriamo prostredníctvom splnomocnencov, a preto podporoval nároky Conana IV. na väčšinu vojvodstva, čiastočne preto, že Conan mal silné anglické väzby a dal sa ľahko ovplyvniť. Conanov strýko Hoel naďalej kontroloval grófstvo Nantes na východe, až kým ho v roku 1156 nezvrhol Henrichov brat Geoffrey, možno s jeho podporou. Keď Geoffrey zomrel v roku 1158, Conan sa pokúsil získať späť Nantes, ale postavil sa proti nemu Henrich, ktorý si ho anektoval pre seba. Ľudovít nepodnikol žiadne kroky, aby zasiahol, pretože Henrich neustále zvyšoval svoju moc v Bretónsku.
Henrich dúfal, že podobný prístup zaujme aj pri znovuzískaní kontroly nad Toulouse v južnom Francúzsku. Toulouse, ktorý je technicky súčasťou Akvitánskeho vojvodstva, sa stal čoraz nezávislým a teraz mu vládol gróf Raymond V., ktorý mal na pozemky len slabý nárok. Henrich, povzbudený Eleonórou, sa najprv spojil s Raymondovým nepriateľom Raymondom Berenguerom z Barcelony. Ľudovít zosobášil svoju sestru Konstanciu s grófom v snahe zabezpečiť svoje južné hranice; napriek tomu, keď Henrich a Ľudovít diskutovali o veci Toulouse, Henrich odišiel s presvedčením, že má podporu francúzskeho kráľa pre vojenskú intervenciu. Napadol Toulouse, len aby našiel Ľudovíta na návšteve Raymonda v meste. Henrich nebol pripravený priamo zaútočiť na Ľudovíta, ktorý bol stále jeho feudálnym pánom, a stiahol sa, usadil sa v pustošení okolitého kraja, zmocnil sa hradov a obsadil provinciu Quercy. Táto udalosť sa ukázala byť dlhotrvajúcim bodom sporu medzi dvoma kráľmi a kronikár William z Newburghu nazval nasledujúci konflikt s Toulouse "štyridsaťročnou vojnou".
Po udalosti z Toulouse sa Ľudovít pokúsil napraviť vzťahy s Henrichom prostredníctvom mierovej zmluvy, ktorá vznikla v roku 1160: tá sľúbila Henrichovi pozemky a práva jeho starého otca Henricha I.; potvrdila zasnúbenie Henricha mladého a Margaréty a dohodu o Vexine; a zahŕňala Henricha mladého, ktorý vzdal poctu Ľudovítovi, čo bol spôsob, ako posilniť postavenie mladého chlapca ako dediča a Ľudovítovu pozíciu ako kráľa. Takmer okamžite po mierovej konferencii Ľudovít značne posunul svoju pozíciu. Jeho manželka Constance zomrela a oženil sa s Adelou, sestrou grófov z Blois a Champagne. Ľudovít zasnúbil aj Eleonórine dcéry s Adelinými bratmi Theobaldom V., grófom z Blois, a Henrichom I., grófom zo Champagne. To spôsobilo, že Theobald opustil prestal spolupracovať s Henrichom. Henricha to pobúrilo; kráľ opatroval ako Henricha mladého, tak aj Margarétu, a v novembri prinútil niekoľkých pápežských legátov, aby ich zosobášili – napriek tomu, že deti mali iba päť a tri roky – a okamžite sa zmocnil Vexina. Teraz bol na rade Ľudovít, aby sa rozzúril, pretože tento krok jasne porušil ducha zmluvy z roku 1160.
Vojenské napätie medzi oboma vodcami okamžite vzrástlo. Theobald zmobilizoval svoje vojsko pozdĺž hranice s Touraine; Henrich odpovedal prekvapivým útokom na Chaumont v Blois; úspešne dobyl Theobaldov hrad. Na začiatku roku 1161 sa zdalo pravdepodobné, že vojna sa rozšíri po celom regióne, až kým sa na jeseň vo Fréteval nedohodli na novom mieri, po ktorom v roku 1162 nasledovala druhá mierová zmluva, na ktorú dohliadal pápež Alexander III. Napriek tomuto dočasnému zastaveniu nepriateľstva sa Henrichovo zmocnenie sa Vexina ukázalo ako druhý dlhodobý spor medzi ním a francúzskymi kráľmi.
Vláda, rodina a domácnosť
Impérium a povaha vlády
Henrich ovládal viac Francúzska ako ktorýkoľvek panovník od čias Karolovcov; tieto krajiny spolu s jeho majetkami v Anglicku, Walese, Škótsku a veľkej časti Írska vytvorili rozsiahlu oblasť, ktorú historici často nazývajú Anjouovská ríša. Impériu chýbala ucelená štruktúra či centrálna kontrola; namiesto toho pozostávala z voľnej, flexibilnej siete rodinných väzieb a pozemkov. Na každom z Henrichovho územia sa uplatňovali rôzne miestne zvyky, hoci niektoré z týchto miestnych variácií boli základom spoločných princípov.
Spor s arcibiskupom
Kráľ a Tomáš Becket
Henrich za svojej vlády žil striedavo na svojich panstvách v Anglicku i Francúzsku, jeho prvoradým záujmom ale bolo obnovenie poriadku v Anglicku. Musel sa postarať o nápravu škôd vzniknutých vojnou a Štefanovou vládou. Obnovil štátnu správu, zreformoval súdnictvo a tiež obmedzil právomoci cirkvi. V roku 1164 boli podpísané tzv. Clarendonské zmluvy, v ktorých sa šľachta i cirkev zaviazala k návratu k zákonom, ktoré boli platné pred Štefanovým nástupom na trón. Do opozície sa ale postavila cirkev, ktorá sa nechcela vzdať privilégií, ktoré počas vojny získala. V čele stál arcibiskup z Canterbury, Tomáš Becket, ktorý bol predtým Henrichovým kancelárom a blízkym priateľom. Po jeho menovaní arcibiskupom, o ktoré sa Henrich osobne zasadil, ich vzťah ochladol a Becket sa obrátil proti kráľovi v záujme cirkvi. Tento spor sa ťahal až do roku 1170, kedy bol arcibiskup v Canterbury zavraždený. Nie je isté, či sa tak stalo na kráľov príkaz, či nie, obvinenie z jeho vraždy zo seba ale Henrich už nikdy nezmazal. Becket sa za svoje mučeníctvo dočkal kanonizácie a Canterbury sa stalo jedným z najslávnejších pútnických miest.
Po Beckettovej smrti začalo Henrichovo postavenie klesať a jeho pozícia už nebola nikdy taká pevná. Na koniec sa proti nemu postavili i jeho synovia, ktorých silno podporoval nový francúzsky kráľ Filip II. August a tiež Henrichova manželka. V roku 1183 zomrel Henrichov následník a na jeho miesto nastúpil Richard, neskôr zvaný Levie srdce. Jeho mladší bratia Geoffrey a Ján Bezzemok sa ale nechceli zmieriť s bratovou vládou a tak sa medzi nimi rozpútal boj o moc. Richard bol podporovaný matkou, kráľ Henrich podporoval najmladšieho Jána a striedavo svoju podporu všetkým kandidátom na trón prejavoval Filip II. August. Keď mu Richard zložil lénnu prísahu za kontinentálne územie a potom sa na stranu francúzskeho kráľa priklonil aj Ján, Henrich II. Plantagenet už bol na konci síl. Bol donútený podpísať mierovú dohodu s Filipom a zmieriť sa so svojimi synmi. Krátko potom v roku 1189 zomrel.
Smrť a miesto posledného odpočinku
Kráľ Henrich zomrel na následky jazdeckej nehody na hrade Chinon vo Francúzsku 6. júla 1189. Bol pochovaný v opátstve Fontevrault. Podľa posmrtnej masky bola vytvorená jeho podobizeň na náhrobku.
Peter O’Toole stvárnil Henricha II. už v roku 1964 vo filme Becket s témou konfliktu Henricha II. s Becketom (Richard Burton).
Referencie
↑Podrobnosti opisov kronikárov sú jednoznačne ovplyvnené biblickými správami; historik Nicholas Vincent napríklad poukazuje na úzke prepojenie medzi správou o tom, ako Henrich zúrivo jedol slamu, a podobnou pasážou v Izaiášovi 11:7.
↑Začiatkom 20. storočia sa viedla historická diskusia, ktorá sa teraz vyriešila, o presnom dátume, kedy sa Henry stal vojvodom z Normandie.
↑Koncom 12. storočia bolo anulovanie manželstva z dôvodov príbuzenstva v skutočnosti rozvodovým procesom: mnohé manželstvá medzi šľachtou porušovali prísne pravidlá príbuzenstva a neexistoval žiadny alternatívny rozvodový proces. Výrazy „rozvod“ a „anulovať“ sa vo veľkej časti historickej literatúry používajú zameniteľne na opis Ľudovítových činov voči Eleonóre.
↑Zdá sa, že Henrichov mladší brat Geoffrey neskôr rozšíril historku, že jeho otec na smrteľnej posteli trval na tom, aby Henrich dostal Anjou a Maine len dovtedy, kým nedobije Anglicko, kedy budú odovzdané Geoffreymu, hoci o pravdivosti tohto príbehu pochybuje mnoho moderných historikov. Historik John Gillingham však dáva väčšiu dôveryhodnosť príbehu o smrteľnej posteli.
.svg)
.svg)
