PROFILPELAJAR.COM

Európsky súd pre ľudské práva je medzinárodný súd so sídlom v Štrasburgu, ktorý prejednáva porušenia Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z roku 1950.

Bol zriadený v roku 1958 a od 1. novembra 1998 funguje ako stály súd zložený z rovnakého počtu sudcov, ako je zmluvných strán Dohovoru. Súd skúma prijateľnosť a podstatu sťažností, ktoré sú mu zaslané. Zasadá vo formácii samosudcu, v trojčlenných výboroch a sedemčlenných komorách a vo výnimočných prípadoch vo veľkej komore pozostávajúcej zo 17 sudcov. Výbor ministrov Rady Európy dohliada nad výkonom rozsudkov Súdu.

Predsedom Európskeho súdu pre ľudské práva je v súčasnosti Robert Spano (zvolený za Island). Jeho podpredsedami sú Jon Fridrik Kjølbro (zvolený za Dánsko) a Ksenija Turković (zvolená za Chorvátsko).

Sudcovia

V počte sudcov ide o jeden z najväčších súdnych orgánov na svete, pretože každý zmluvný štát je zastúpený jedným sudcom (v súčasnosti 47 sudcov). Štát ale nemusí mať svojho sudcu, nie je ani obmedzený počet sudcov tej istej národnosti. Každá zmluvná strana môže navrhnúť troch kandidátov (aj cudzincov), z ktorých sú sudcovia volení Parlamentným zhromaždením Rady Európy na 9 rokov bez možnosti znovuzvolenia. Vekový limit sudcov je 70 rokov.

Právomoc Súdu

Individuálna sťažnosť je prijateľná za týchto podmienok:

musia byť vyčerpané všetky vnútroštátne prostriedky;
sťažnosť musí byť podaná do 4 mesiacov od konečného vnútroštátneho rozhodnutia;
sťažnosť nesmie byť anonymná;
musí ísť o novú záležitosť, ktorá ešte nebola Súdom prejednaná, alebo nebola predložená k prejednaniu inému medzinárodnému orgánu;
sťažnosti, ktoré sú zjavne nepodložené (manifestly ill-founded), v rozpore s ustanovením Dohovoru, alebo tie, ktoré zneužívajú právo na sťažnosť, sú neprípustné.

Okrem prejednania sťažností podáva Súd na základe žiadostí Výboru ministrov posudky (advisory opinions) týkajúce sa výkladu Dohovoru.

1. augusta 2018 nadobudol platnosť Protokol č. 16, na základe ktorého Súd vydáva nezáväzné poradné stanoviská k zásadným otázkam týkajúcim sa výkladu alebo uplatňovania práv a slobôd uvedených v Dohovore alebo jeho protokoloch. Žiadosť o poradné stanovisko môžu podať vrcholné súdy (určené príslušným zmluvným štátom) v súvislosti s prípadom, ktorým sa zaoberá. Slovenská republika tento protokol ratifikovala 28. novembra 2019 a protokol pre ňu nadobudol platnosť 1. apríla 2020. Určenými slovenskými vrcholnými súdmi, ktoré môžu požiadať o poradné stanovisko sú Ústavný súd a Najvyšší súd.^[1]

Prejednávanie prípadov

Sťažnosti na porušenie Dohody môže podať buď niektorý zmluvný štát (medzištátna sťažnosť) alebo jednotlivci, skupiny jednotlivcov či nevládne organizácie (individuálna sťažnosť). Prejednávanie individuálnych sťažností predstavuje drvivú väčšinu činnosti Súdu.

Sťažnosť predbežne skúma samosudca, pričom platí, že to nesmie byť sudca zvolený na návrh tej vlády, proti ktorej predbežne skúmaná sťažnosť smeruje. O prijateľnosti individuálnych sťažností rozhoduje trojčlenný výbor, ktorý ju môže jednomyseľne odmietnuť alebo o nej jednomyseľne rozhodnúť v merite; výbor sám rozhoduje vo veciach, v ktorých doterajšia judikatúra Súdu je stabilizovaná. Inak vec prejedná sedemčlenná komora*, ktorá rozhodne o merite zväčša definitívne. Komora rozhoduje tiež o prijateľnosti a merite medzištátnych sťažností. V prípade, že ide o veľmi závažnú vec, komora ju postupuje Veľkej komore**, zloženej zo 17 sudcov. Rozsudok Veľkej komory je konečný. Po vynesení rozsudku Komorou môžu vo výnimočných prípadoch sporné strany do 3 mesiacov požiadať o prejednanie pred Veľkou komorou. V komore alebo veľkej komore vždy zasadá sudca zvolený za štát, proti ktorému sťažnosť smeruje (tzv. v slovenských prípadoch bude vždy zasadať sudca zvolený za Slovenskú republiky).

Ak Súd dospeje k záveru, že došlo k porušeniu Dohovoru, toto konštatuje v rozsudku. Rozsudok má však len deklaratórny charakter, teda Súd nemôže priamo rušiť vnútroštátne súdne alebo iné rozhodnutia, či rozhodovať o súlade vnútroštátnej legislatívy s Dohovorom. Súd je oprávnený priznať na zmiernenie dopadov porušenia Dohovoru sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie. Členský štát je následne povinný vykonať rozsudok prijatím vhodných vnútroštátnych opatrení (napr. zabezpečiť obnovu vnútroštátneho konania, na čo dnes pamätá napr. čl. 133 Ústavy, ale niekedy i prijať zmeny legislatívy). Výbor ministrov Rady Európy potom dohliada nad výkonom rozsudkov Súdu.

*V oficiálnom slovenskom preklade Dohovoru sa používa pojem „senát“, hoci tento je jazykovo nepresný a v podstate sa nepoužíva, pretože originálne znenie Dohovoru pracuje s pojmami „chamber“, „chambre“; slovenský preklad videl vzor v pomenovaní viacčlenného rozhodovacieho zloženia slovenských súdov, ktoré je funkčným ekvivalentom štrasburských komôr.
** O preklade platí to isté.

Slovensko a Európsky súd pre ľudské práva

Slovenská republika podlieha právomoci Súdu od svojho vzniku, t. j. od 1. januára 1993. Československo uznalo právomoc Súdu od 18. marca 1992, súčasne s ratifikáciou Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Najdôležitejší prípady rozhodnuté proti Slovenskej republike sa týkali (uvedené sú odkazy na oficiálne znenie rozsudku):

etnicky motivovaného násilia a neefektívneho vyšetrovania tohto násilia (Mižigárová v. Slovensko, Koky a ďalší v. Slovensko, Adam v. Slovensko);
nedobrovoľnej sterilizácie rómskych žien v nemocniciach (I. G. a ďalší v. Slovensko, N. B. v. Slovensko);
nezabránenia domácemu násiliu políciou (Kontrová v. Slovensko, E. S. a ďalší v. Slovensko, Hajduová v. Slovensko);
práva na prístup k vnútroštátnemu súdu (Paluda v. Slovensko), práva na nestranný súd (Harabin v. Slovensko);
slobody prejavu (Feldek v. Slovensko; Ringier Axel Springer v. Slovensko, MAC TV, s. r. o., v. Slovensko);
systematického porušovania práva na pokojné užívanie majetku majiteľov reštituovaných bytov podliehajúcich regulovanému nájomnému (Bittó a ďalší v. Slovensko, Mečiar a ďalší v. Slovensko, Riedel a ďalší v. Slovensko).

Zástupcovia Slovenska pri ESĽP

Súčasnou slovenskou sudkyňou je Alena Poláčková (29. december 2015 – 28. december 2024).^[2]

Slovenskú republiku ako sudcovia zastupovali:

Bohumil Repík (29. september 1993 – 31. október 1998);
Viera Strážnická (1. november 1998 – 31. október 2004);
Ján Šikuta (1. november 2004 – 31. október 2013; po uplynutí funkčného obdobia vykonával funkciu až do ustanovenia nástupcu nad rámec svojho pôvodného funkčného obdobia, ale rezignoval s účinnosťou od 1. septembra 2015);
Alena Poláčková (od 29. decembra 2015)

Československým sudcom (prvým a posledným) bol Bohumil Repík (máj 1992 – 31. december 1992).

V konaní pred Európskym súdom pre ľudské práva Slovenskú republiku zastupuje agent vlády, v súčasnosti je ňou Marica Pirošíková (od roku 2007).^[3] V minulosti týmito agentmi boli Robert Fico, Peter Vršanský, Peter Kresák a Alena Poláčková.

Európska komisia pre ľudské práva

V Štrasburgu od roku 1955 do roku 1999 pôsobila aj Európska komisia pre ľudské práva. Sťažnosti sa vtedy nepodávali priamo Súd, ale Komisii, ktorá ich najprv posudzovala. Ak ich neodmietla, tak vypracovala správu, v ktorom sa vyjadrila k tomu, či došlo alebo nedošlo k porušeniu Dohovoru. Vec sa následne predkladala na záväzné rozhodnutie Európskemu súdu pre ľudské práva. Tento dvojstupňový mechanizmus bol s účinnosťou k 1. novembru 1998 opustený (účinnosť nadobudol Protokol č. 11 k Dohovoru). Komisie bola činná ešte rok po tomto dátume.

Slovenským členom Európskej komisie pre ľudské práva bol Daniel Šváby (od roku 1993 do roku 1999).

Referencie

↑ Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky č. 113/2020 Z. z. o podpísaní Protokolu č. 16 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, [cit. 2021-04-03]. Dostupné online.
↑ ECHR. Composition of the Court [online]. echr.coe.int, [cit. 2020-08-11]. Dostupné online.
↑ Ministerstvo spravodlivosti SR. Zástupca SR pred Európskym súdom pre ľudské práva [online]. justice.gov.sk, [cit. 2020-08-11]. Dostupné online.