Mnoho zdrojov uvádza ako rok jeho narodenia 1912, čo údajne zapríčinil samotný Ionesco, ktorý chcel mať rok narodenia zhodný s rokom úmrtia svojho vzoru, dramatika Iona Lucu Caragialeho.
Jeho otec, rumunský právnik sa volal rovnako. Matka Thérèse Ipcar bola dcérou francúzskehoprotestantského inžiniera, ktorý pôsobil pracovne v Rumunsku. Keď sa vzali, Thérèse konvertovala na ortodoxnú vieru. Eugène bol pokrstený a ostal pravoslávnym kresťanom celý život, napriek tomu, že prešiel dlhým obdobím metafyzických pochybností.
Krátko po jeho narodení sa rodina presťahovala do Francúzska, kde jeho otec pokračoval v štúdiu, na parížskej právnickej univerzite získal doktorát. 11. februára1911 sa narodila Eugènova sestra Marilina a o rok neskôr brat Mircea, ktorý však zomrel na meningitídu vo veku 18 mesiacov.
Eugène strávil väčšinu detstva vo Francúzsku, avšak v roku 1925 sa jeho rodičia rozviedli a presťahoval sa s otcom do rodného Rumunska. Študoval v rokoch 1928 - 1933francúzsku literatúru na univerzite a pôsobil ako učiteľ tohto jazyka. Počas štúdia sa zoznámil s Emilom Cioranom a Mirceom Eliadem, ktorí sa stali jeho dlhoročnými priateľmi.
V roku 1936 sa oženil s Rodicou Burileanu. Mali spolu dcérku, pre ktorú písal nekonvenčné detské rozprávky. V roku 1938 sa mladá rodina presunula do Francúzska, kde si doplnil doktorandské štúdium, podobne ako kedysi jeho otec. Počas druhej svetovej vojny žil v Marseille, do Paríža sa vrátil až po jeho oslobodení spod nemeckej okupácie v roku 1944.
Na jeho prvých dielach je zjavný vplyv dadaizmu, keď bojuje proti logikesveta a reči. Neskôr dospel k názoru, že svet je plný utrpenia a fanatizmu, preto sa v jeho hrách objavuje tragická a bezradná vízia sveta. Ten sa pre neho stal akýmsi gigantickým strojom, ktorý ničí človeka a z tohto stavu je jediným východiskom humor. To ho viedlo k tvorbe tzv. „antihier“ a absurdnej dráme. Tieto diela je potrebné chápať ako memento proti osamelosti, ale i politickej zlovôli.
Plešivá speváčka - 1948, premiéra 1950. Inšpiráciou mu bola učebnica angličtiny. Jej nezmyselný text, absurdné rozhovory a nesúvisiace vety sú znakom tzv. tragédie reči. Herci tu hovoria podľa tejto učebnice, nevedie sa tu žiadna zmysluplná konverzácia. Hra býva uvádzaná ako komédia, občas i ako fraška, autor však tvrdí, že pôvodný pocit, ktorý ho viedol jej napísaniu bol skôr tragický ako komický.
Budúcnosť je vo vajciach čiže Všetko je treba k stvoreniu sveta - 1951
Lekcia - 1951
Stoličky - 1952 V tejto hre je javisko zaplnené prázdnymi stoličkami, na nich sa postupne usadzujú neviditeľné osoby. Jediní viditeľní, Starenka a Starček, s nimi vedú rozhovor. Hru uzatvára príchod Rečníka, ktorého úlohou má byť odovzdanie Starčekovho posolstva o zmysle života.
