Električky Graz série 1 – 41 (Brno)

Električky Graz série 1 – 41
Múzejný vozeň č. 10 v Brne
Múzejný vozeň č. 10 v Brne
Výrobné údaje
VýrobcaGrazer Waggon- & Maschinen-Fabriks-Aktiengesellschaft
Rok výroby1899 – 1900
Počet vyrobených kusov41
V prevádzke v období1
Technické údaje
Dĺžka (bez spriahadiel)7 500 mm
Šírka2 070 mm
Výška3 250 mm
Pohotovostná hmotnosť9 400 mm
Rozchod1 435 mm
Obsaditeľnosť
Miest na sedenie20
Miest na státie18
Motory a elektrická výzbroj
MotorGE 58
Výkon2×25,74
Elektrická výzbrojodporová OeUEG
Napájacie napätie550 V
Logo Wikimedia Commons multimediálny obsah na Commons

Električky série 1 – 41 sú dvojnápravové obojsmerné električky, vyrobené pre Společnost brněnských pouličních drah elektrických podnikom Grazer Waggon- & Maschinen-Fabriks-Aktiengesellschaft vorm. Joh. Weitzer v Grazi.

Tieto vozne, vyrábané v rokoch 1899 – 1900 a zaradené v rokoch 1900 – 1903, zahajovali prevádzku elektrickej električky v Brne. Spoločne s nimi boli vyrobené vlečné vozne rovnakého vzhľadu.

Konštrukcia

Električky boli na vtedajšiu dobu obvyklé konštrukcie s otvorenými plošinami. Skriňa vozňa bola drevená, vonku oplechovaná so základňou v podobe rošte z valcovaných oceľových profilov. Dolná časť bočnice bola obložená pásom drevených peřejek. Strecha bola zhotovená z drevených paluboviek pokrytých plátnom. Na streche sa nachádzal tyčový zberač, ktorý bol neskôr nahradený lýrovým. V interiéri, ktorý bol od plošín oddelený jednoduchými prepážkami s posuvnými dverami, sa nachádzali pozdĺžne latkové lavice. Pojazd vozňa tvoril dvojnápravový podvozok s rázvorom 1 800 mm, ktorý bol počas prvej svetovej vojny predĺžený na 2 200 mm. Pohon zabezpečovali dva motory typu GE 58, napojené na nápravy pomocou prevodu z ozubených súkolí s prevodovým pomerom 1ː6.[1] Regulácia výkonu bola vykonávaná pomocou odporov umiestnených pod podlahou. Ovládanie zabezpečovali kontroléry B 6-8 s deviatimi jazdnými stupňami (z toho piatich pre sériové zapojenie motorov) a siedmimi stupňami elektrodynamickej brzdy. Vnútorné osvetlenie bolo žiarovkové, s žiarovkami na 120 V. Čelné osvetlenie bolo spočiatku realizované petrolejovú lampou, aby sa zabezpečilo osvetlenie aj pri výpadku prúdu, neskôr bolo nahradené elektrickým.[1][2]

Dodávky električiek

V rokoch 1899 – 1900 bolo vyrobených celkom 41 vozidiel tohto typu.

Súčasný štát Mesto Článok Roky dodávok Počet vozidiel Evidenčné čísla
pri dodaní 		Poznámky Zdroj
Česko Česko Brno článok 1899 – 1900 41 1 – 41 vozne 1 – 7 v rokoch 1903 – 1904 prečíslovali na 42 – 48 [3]

Prevádzka

Vozne č. 5 a 23 pred budovou brnianskej hlavnej stanice niekedy v rokoch 1901 či 1902

Vozne série 1 – 41 boli do prevádzky u Gesellschaft der Brünner elektrischen Strassenbahnen (GBES; Společnost brněnských pouličních drah elektrických) uvádzané postupne. V roku 1900 začalo jazdiť prvých 27 vozňov, v nasledujúcom roku ďalších dvanásť. Zvyšné tri kusy boli sprevádzkované do roku 1903.[4] V rokoch 1903 a 1904 boli zakúpené električky čísel 1 – 5 a 6 – 7 od strojárne Lederer & Porges v Kráľovom Poli, takže prvých sedem vozňov zo Grazu bolo prečíslovaných na čísla 42 – 48. Medzi rokmi 1906 – 1910 boli všetky električky série 8 – 48 prelakované z pôvodného hnedého náteru do bielo-červenej kombinácie. Vozidlá jazdili pravidelne až do polovice 20. rokov 20. storočia, kedy sa začalo prejavovať ich veku, nízka kapacita a vyššiu poruchovosť oproti novo dodávaným vozidlám z Královopolskej.

Električka č. 39 na dnešnom Moravskom námestí v roku 1905/1906

Od roku 1930 jazdilo v bežnej prevádzke iba 14 vozňov z tejto série. Roku 1935 boli tri dlhodobo odstavené električky predané do Olomouca. Kvôli vypuknutia druhej svetovej vojny bola časť odstavených vozňov vrátená do prevádzky, v rokoch 1943 – 1944 a 1946 bolo niekoľko z nich upravených na vlečné vozne. Po skončení vojny v roku 1945 jazdilo deväť električiek, ktoré v roku 1950 získali súvislú číselnú radu 4 – 12. Z osobnej prevádzky boli definitívne vyradené v roku 1954. Dva vozne boli odpredané do Olomouca, jeden do Ostravy. Električky prestavené na vlečné vozne (č. 192 – 195) boli vyraďované v rokoch 1957 – 1964.[4]

Po roku 1945 bolo využívaných deväť vozňov ako služobných, tie získali nové čísla 503 – 511. V roku 1954 k nim pribudli ďalšie tri (č. 512 – 514). Časť ich bola vyradená do roku 1963, spolu šesť ich bolo naďalej využívaných aj po tomto roku, keď služobné vozidlá získali nový číselný rad 800. Takmer všetky služobné električky z pôvodnej série 1 – 41 boli vyradené do roku 1967. Ako jediný zostal koľajový brus č. 803, ktorý na tento účel slúžil už od roku 1930. V roku 1969 bol označený novým číslom 4030, k jeho odstaveniu došlo o rok neskôr po dodania nového brusu Schörling.[4]

Brus č. 4030 bol posledným dochovaným zástupcom série 1 – 41. Po svojom odstavení bol počas roka 1971 v Ústredných dielňach Dopravného podniku mesta Brna kompletne zrenovovaný do stavu z rokov 1911 – 1930 (okrem lyrového zberača, ktorý bol osadený v polovici 30. rokov) a so svojím pôvodným číslom 10 následne zakúpený Technickým múzeom v Brne, ktoré ho zaradilo do svojej zbierky vozidiel MHD.[5]

Referencie

  1. ↑ a b Katalog vozidel a lodí. Brno : Dopravní podnik města Brna. S. MV3.
  2. ↑ 10 - El. motorový vůz [online]. sabdigital.cz. Dostupné online.
  3. ↑ Evidence DPMB: vozy mv1 [online]. Bmhd.cz, [cit. 2018-05-16]. Dostupné online.
  4. ↑ a b c NESIBA, Zdeněk. 100 let elektrické pouliční dráhy v Brně 1900–2000. Ústí nad Labem : Vojtěch Wolf – vydavatelství WOLF & Tramvajklub Brno, 2000. S. 47 – 51.
  5. ↑ KOCMAN, Tomáš. Historická vozidla MHD ve sbírce Technického muzea v Brně. Praha – Brno : Pavel Malkus, dopravní vydavatelství a Technické muzeum v Brně, 2009. ISBN 978-80-87047-17-0. S. 19.

Literatúra

  • KOCMAN, Tomáš. Historická vozidla MHD ve sbírce Technického muzea v Brně. Praha – Brno : Pavel Malkus, dopravní vydavatelství a Technické muzeum v Brně, 2009. ISBN 978-80-87047-17-0. S. 127.
  • NESIBA, Zdeněk. 100 let elektrické pouliční dráhy v Brně 1900–2000. Ústí nad Labem : Vojtěch Wolf – vydavatelství WOLF & Tramvajklub Brno, 2000. S. 47–51.

Iné projekty

Zdroj