PROFILPELAJAR.COM

	Doubravka Přemyslovna
	Doubravka Česká, autor portrétu Jan Matejko
Iné mená	Doubrava
Narodenie	933/936
Úmrtie	977
Manžel	Mešek I.
Deti	Boleslav I. (Poľsko)
Odkazy
Commons	Doubravka Přemyslovna
	Biografický portál

Doubravka Přemyslovna, tiež Dobrava († 977) bola dcérou českého kniežaťa Boleslava I. z rodu Přemyslovcov a od roku 965 manželkou kniežaťa Meška I., zakladateľa poľského štátu. Bola tiež sestrou českého kniežaťa Boleslava II., Mlady a Strachkvasa.

Doubravka, nemecky Guta alebo Bona, čo znamená dobrá, sa narodila pravdepodobne niekedy v rokoch 933 až 936. Bola zverená do starostlivosti mníšok, pravdepodobne v kláštore v bavorskom meste Regensburgu, kde neskôr študoval jej brat Strachkvas a sestra Mlada.

Staršia historiografia tvrdí, že Doubravka bola najprv vydatá za markgrófa Günthera von Merseburg, s ktorým mala mať syna Ekkeharda I. V roku 1895 túto hypotézu vyslovil historik Oswald Balzer. Saský kronikár Thietmar z Merseburgu, ktorý zaznamenal aj udalosti českých dejín, nazval Guncelina, brata Ekkeharda I. (syna Günthera z Merseburgu), bratom Boleslava I. Chrabrého, v prípade pravdivosti tejto hypotézy synom Doubravky z druhého manželstva.

Manželstvo a christianizácia Poľska

V druhej polovici roku 964^[1] bolo uzavreté spojenectvo medzi Boleslavom I. Krutým, českým vojvodom, a Meškom I. Poľským. V záujme upevnenia dohody sa v roku 965 dcéra Boleslava I. Doubravka vydala za Meška I. Týmto sobášom sa upevnilo poľsko-české spojenectvo, ktoré pokračovalo aj po Doubravkinej smrti.

Dva nezávislé zdroje pripisujú Doubravke dôležitú úlohu pri konverzii Mieszka I. a Poľska na kresťanstvo. Prvým je kronika Thietmara, ktorý sa narodil dva roky pred smrťou Doubravky. Napísal, že česká princezná sa snažila presvedčiť svojho manžela, aby prijal kresťanstvo (aj za cenu rozpadu ich manželstva a s ním aj poľsko-českého spojenectva). Nakoniec sa jej podarilo dosiahnuť obrátenie Meška I. a s ním aj celého Poľska.^[2] Kronikár 12. storočia Gallus Anonymus zasa uvádza, že Doubravka prišla do Poľska obklopená svetskými a cirkevnými hodnostármi. Súhlasila so sobášom s Mieszkom I. pod podmienkou, že sa dá pokrstiť. Poľský panovník súhlasil a až potom sa mohol oženiť s českou princeznou.

Moderní historici sa zhodujú, že krst Meška I. bol diktovaný politickými výhodami a nemal by sa pripisovať žiadnemu konaniu Doubravky. Domnievajú sa, že pri obrátení svojho manžela nemala prakticky žiadnu úlohu.^[3] Historici poznamenávajú, že rozprávanie o obrátení Meška I. vďaka Doubravke bolo súčasťou tradície Cirkvi, ktorá zdôrazňovala obrátenie pohanských panovníkov prostredníctvom vplyvu žien.^[4]

Doubravka skutočne zohrala významnú úlohu pri christianizácii Poliakov. Vo svojom svadobnom sprievode prišla do Poľska s kresťanskými duchovnými, medzi ktorými bol pravdepodobne aj Jordán, vysvätený za prvého poľského biskupa v roku 968. Tradícia pripisuje Doubravke založenie kostolov Najsvätejšej Trojice a svätého Víta v Gniezne a kostola Panny Márie v Ostrowe Tumskom v Poznani.

Deti

Doubravka a Mešek I. mali najmenej jedného syna, Boleslava I. Chrabrého (967 – 1025). Dcéra, nazývaná Świętosława/Svatoslava alebo Sigrid Chvályhodná/Sigrid Storråda, sa vydala najprv za švédskeho kráľa Erika Víťazného a neskôr za dánskeho kráľa Sweyna Forkbearda, s ktorým mala Knuta Veľkého. Za túto dcéru sa zvyčajne považuje Gunhilda Poľská, ktorá sa vydala za Swyena Forkbearda. Česká historiografia podporuje názor o zmiešanom piastovsko-přemyslovskom pôvode Vladivoja.^[5]

Úmrtie a pohreb

Doubravka zomrela v roku 977. Józef Ignacy Kraszewski vo svojej štúdii z roku 1888 napísal, že jej hrob bol objavený v gnieznenskej katedrále.^[6] Miesto pochovania českej kňažnej sa však v súčasnosti považuje za neznáme.^[7]

Referencie

↑ H. Łowmiański, Początki Polski, vol. V, S. 548.
↑ Thietmari chronicon, vol. IV, 56.
↑ J. Dowiat, Metryka chrztu Mieszka I, S. 79; Andrzej Feliks Grabski, Bolesław Chrobry. Zarys dziejów politycznych i wojskowych, S. 26;
↑ A. F. Grabski, Mieszko I, Warsaw 1973, S. 93.
↑ Krzemieńska, Barbara (1999). Břetislav I.: Čechy a střední Evropa v prvé polovině XI. století [Bretislaus I: Bohemia and Central Europe in 1st Half of the 11th Century] (2nd. ed.). Praha: Garamond. S. 28–29. ISBN 80-901760-7-0.
↑ J. I. Kraszewski, Wizerunki, S. 12
↑ K. Jasiński, Rodowód pierwszych Piastów, S. 78.

Literatúra

SLÁMA, J.: Slavníkovci ve středověkém písemnictví, Praha, 1987
Osobnosti - Česko : Ottův slovník. Praha: Ottovo nakladatelství, 2008. 823 s. ISBN 978-80-7360-796-8. S. 129.