Dersu Uzala (rus.Дерсу Узала) je kniha ruského prieskumníka a spisovateľa Vladimira K. Arsenieva z roku 1923.[1] Je založená na skutočných udalostiach, ktoré prežil kapitán Arseniev ako vojenský zememerač so svojimi spolupracovníkmi pri mapovaní východosibírskej tajgy v oblasti rieky Ussuri. Tam sa spriatelil s domorodým lovcom menom Dersu Uzala, ktorý ich sprevádzal a aj zachránil život. Dersu bol príslušníkom pôvodného národa Nanajcov. Celý život prežil v sibírskej tajge, bol výborný stopár a lovec. V súčasnosti má Dersu Uzala v osade Korfovskij pamätník[2] a je po ňom pomenovaná planétka 4142 Dersu-Uzala. Dej sa odohráva v rokoch 1902-1908.
„Postava lovca Dersu priniesla do ruskej, ale aj svetovej literatúry obraz človeka, ktorý žije v dokonalej symbióze s prírodou. Dersuov čistý vzťah k ľuďom a k prírode, jeho svojrázna životná filozofia, schopnosť vnímať aj zviera, aj strom ako rovnocenného partnera ukazujú, aká obrovská priepasť narastá medzi svetom panenskej prírody a pretechnizovanou spoločnosťou“.[1]
Upozornenie. Článok alebo jeho časť prezrádza zápletku, pointu alebo rozuzlenie diela!
V roku 1902 mapovala zememeračská skupina vedená kapitánom Arsenievom povodie rieky Ussuri. Pri putovaní sa stretli s domorodým lovcom, ktorému ponúkli, aby im robil sprievodcu. Dersu Uzala (nar. okolo roku 1850) im viackrát zachránil život a medzi ním a kapitánom vzniklo veľké priateľstvo, Arseniev ho opisuje ako vynikajúceho človeka. V roku 1907, keď Dersu zostarol a zhoršil sa mu zrak, ho Arseniev zobral k sebe domov do Chabarovska. Dersu Uzala však nechápal život v meste a nemohol si zvyknúť na život medzi štyrmi stenami. Preto sa v roku 1908 vyberá pešo z Chabarovska do svojej tajgy k rieke Ussuri. Domov sa ale už nedostal, na ceste ho prepadli a zavraždili lúpežníci. Podľa Arsenieva sa to stalo pri osade Korfovskij, asi 30 kilometrov južne od Chabarovska a Dersuu pochovali v neoznačenom hrobe v tajge.
Opis zápletky alebo rozuzlenia príbehu sa tu končí.
