V mladosti odišiel do Paríža, kde získal vzdelanie medirytca. Ako dôležitý pre neho bol umelecký základ, sa prejavuje v jeho neskorších radách žiakom. Radil im, ak sa chcú stať architektmi, majú byť najprv dobrí maliari. Po získaní umeleckého vzdelania sa priklonil k architektúre a študoval u najlepších učiteľov svojej doby, predovšetkým u Jacquese-Françoise Blondela.
Počas jeho života pôsobil ako architekt aj Étienne-Louis Boullée, ktorý mal z časti podobný prístup k architektúre ako Ledoux. Ak porovnáme úspech počtov realizovaných stavieb, bol Ledoux určite úspešnejší než Boullée, pretože zanechal rozsiahle dielo. Napriek tomu, podobne ako Boullée cítil na konci života sklamanie, pretože nikdy nemohol vykonať to, o čo usiloval. Mnohé z jeho veľkých návrhov, ktoré často ďaleko presahovali vlastný účel projektu, neboli povolené, lebo ich realizácií zabránilo revolučné dianie.
Práca
Projekt mesta Chaux z roku 1804pavilón Madame Du Barry, Louveciennes, 1770-1771
V roku 1765 dostal svoje prvé zákazky, najskôr reštauračné a rekonštrukčné práce. O niečo neskôr sa stal obľúbený a uctievaným architektom francúzskej aristokracie, pre ktorú zbudoval radu palácov mestských víl a pavilónov. Madame Du Barry, ktorá ho podporovala, navrhol tri paláce v Paríži a vo Versailles, z ktorých najväčší úspech slávil pavilón v Louveciennes. Mal zákazníkov i v radách kléru, u mestských správ a komunít, postavil v Besancone divadlo, ktoré bolo otvorené v roku 1784 a vychválené v tlači. Od roku 1771 bol inšpektorom soľných baní vo Franche – Comté a roku 1775 začal s výstavbou solivarského mesta Chaux. Roku 1784 dostal objednávku na parížske colnice (Barrieres), ktorú mu roku 1789 pri vypuknutí revolúcie odobrali. Ledoxovi hrozila poprava gilotínou. V rokoch 1793 – 1795 bol kvôli stykom s dvorom a Madame Du Barry väznený ako royalista. Honoráre, na ktoré čakal celé roky, mu už nikto nevyplatil. Navzdory úspechom a uznaniu, ktoré presahovali hranice Francúzska, bol na konci života zahorknutý. Od roku 1770 sa zaoberal prípravou rozmerného traktátu o architektúre, z ktorého mohol uverejniť roku 1804 len malú časť.
V roku 1773 sa Ledoux stal členom Kráľovskej stavebnej akadémie a tím – ako všetci jej členovia „kráľovským architektom“. Jeho menovanie do funkcie inšpektora štátnych solivarov vo Franche-Comté ho priviedlo k zrejme najvýznamnejšiemu dielu: k návrhu Kráľovskej soľnej bane v Arc et Senams, ktorú pomenoval podľa blízkeho lesa Chaux. Ledoux rozvíja väčšinu svojich predstáv na ideálnom mestskom projekte solivarského mesta Chaux, kde začal roku 1775 a pokračoval až do roku 1779. Pre toto mestečko naplánoval všetky budovy nutné pre získavanie soli: boli tu továrenské haly, správne budovy, komunálne zariadenie a domy pre robotníkov. Ledoux vytvoril tri plány, ktoré sa dočkali zavrhnutia a výsmechu, čo ho hlboko zranilo. Až štvrtý plán Ľudovít XV. schválil, ale i z neho boli realizované iba budovy solivaru.
Plán, ktorý má tvar elipsy zodpovedajúci dráhe Slnka bol čiastočne realizovaný, v strede ktorého stojí „Riaditeľov dom“, nadväzuje na rad predchádzajúcich návrhov, ktoré bazírujú na idei elipsy a v ktorých strede, napríklad u Boffrada, je lovecký pavilón, alebo v návrhu námestia pre pomník Ľudovíta XV. je zasa kráľov pomník. Idea absolutistického kráľovstva, reprezentovaná riaditeľom, sa v návrhu kráľovského solivaru v Chaux adaptuje na továrenské sídlisko. V strede stojí správa a byt riaditeľa, po stranách solivary. Okolo veľkého, stromami lemovaného námestia sú zoradené domy robotníkov. Do tej doby nebolo zvykom, aby sa architekt zaoberal návrhom robotníckych domov, išlo vždy len o veľké reprezentatívne úlohy. Je zrejmé, ako bol Ledoux zasiahnutý myšlienkovými prúdmi predrevolučnej doby. Jeho zámerom bolo vybudovať domy robotníkov tak, aby slúžili ich zdraviu a boli pohodlné. Ku každému domu patrila ovocná a zelinárska záhrada, tím Ledoux predkladal myšlienku záhradných miest.
Ledouxove plány a pohľady na Chaux takisto ako jednotlivé návrhy a jeho opisy si čiastočne protirečia, lebo vznikli v rozličných fázach plánovania, resp. stupňoch jeho utópie. Ako typické príklady sa z nich dajú vybrať len niektoré návrhy na jednotlivé stavby. Ledoux berie svoju teóriu rovnocennosti všetkých stavebných úloh vážne, keď navrhuje domy pre robotníkov a zamestnancov. Tieto domy sú však iba zámienkou pre zobrazenie geometrických telies, ktorých forma je vždy zvolená podľa ich caractére. Tak napríklad dom výrobcu obručí sa skladá z dvoch valcov, ktoré sa prekrývajú v pravom uhle; kruhovitým otvorom sa dá dívať cez dom. Dojem kruhov, ktorý pôsobí navonok zo všetkých strán, avizuje pozorovateľovi, že tu býva výrobca obručí na sudy so soľou. Pri dome riečnych inšpektorov Loue zasa preteká cez dom. Prostredníctvom architecture parlante sa funkcie obyvateľov domov odzrkadľujú navonok. Ledoux si pritom s rovnakou záľubou ako Boullée poslúžil jednoduchými geometrickými telesami, ktoré sa pokúša dostať do súladu s vyžadovaným caractére. Ledouxove projekty ideálnych miest pochádzajú zväčša z čias, keď sa upúšťalo od stavebného projektu. Ledoux síce navrhol ideálne mesto, ale nebola to úplná utópia, pretože plán bol vytvorený pre konkrétne miesto a k praktickému účelu. Solnica bola v prevádzke až do konca 19. storočia. V roku 1926, už čiastočne spustnutá, sa stala chránenou pamiatkou. Ostatné, medzitým reštaurované stavby, dnes navštevujú architekti z celého sveta.
Dom poľných strážcov
V nekropole pre Chaux sa Ledoux zvlášť približuje Boulléeho myšlienkam: veľká dutá guľa, z polovice ponorená do zeme, sa spája s ideou rímskych katakomb. Ako analogický pohľad projektu uvádza Ledoux zem, vznášajúcu sa v oblakoch, obklopenú ostatnými planétami. Rozhodujúca je symbolika tejto architektúry. Známy guľatý Dom poľných strážcov nepatrí k plánovanému mestu Chaux, ale k projektu zámku v maupertuis, ktorým poverili Ledouxa roku 1780; guľatý dom nikdy nepostavili. Budova leží v terénnej priehlbine a vyzerá ako kozmické teleso, ktoré tu pristálo, je bez okien a dá sa do nej vojsť po pristavených rampách zo štyroch strán cez otvory, neobyčajne silne pripomínajúce rozšírené serliovské motívy. Rez budovou zvlášť názorne ukazuje, že sa tu akákoľvek funkčná úvaha v zmysle obývateľnosti obetovala kresbe ideálnej architektúry. Odvolávanie sa na základné geometrické formy ako základňu architektúry je samozrejmé od čias renesancie, no ešte nikdy sa nestalo, že by geometrická forma, legitimovaná ako symbol, bola odlúčená od ostatých kritérií architektúry. Práve dom poľných strážcov, ktorý v menšom meradle ako u Boulléeho Newtonov pomník transponuje priamo do svojho architektonického návrhu formu gule ako obraz univerza a najdokonalejšieho telesa, sa stal terčom zásadnej kritiky. Aj keď jednotlivé body tejto kritiky treba odmietnuť, jednako je redukcia architektúry na geometriu otázna. Okrem toho možno spochybniť vhodnosť takéhoto guľovitého projektu.
Ferme généraleväzenie v Aix-enProvence
V roku 1784 získal Ledoux svoju najrozsiahlejšiu zákazku: Ferme générale mala v úmysle vybudovať colnice na všetkých cestách vedúcich do Paríža, aby znemožnila pašovanie predovšetkým poľnohospodárskych produktov – vína, mäsa, dreva a podobne. Týchto takmer 60 colných staníc so spojovacími múrmi okolo Paríža sa pokladalo za pevnosť kráľovstva. Ostrá súdobá kritika však napriek odmietavému stanovisku spoznala ich novosť: Architektúra týchto bariér je kubická a hranatá. V jej štýle je čosi prísne, hrozivé. Neboli to práve prestížne objekty a predovšetkým boli u Parížanov vrcholne neobľúbené. Ledoux však urobil z nepopulárnej úlohy umelecké dielo. Každej z týchto budov vtlačil nezameniteľnú identitu, ktorá ďaleko presahovala jej funkciu a dal im poetické meno Parížske propyleje. Budovy vytvorili akýsi prstenec okolo Paríža. Pretože výška nákladov na tieto umelecké diela sa správe zdala zbytočne vysoká, v roku 1789 Ledouxovi zákazku odobrala. Skoro na to vypukla revolúcia a väčšina budov, neobľúbených kvôli svojmu účelu, bola zničená. Dnes už existujú len tri alebo štyri, ich pôvodný stav je však takmer nerozoznateľný.
Tiež Ledouxov posledný veľký projekt, plán guvernérskeho paláca, justičnej budovy a väzenia v Aix-enProvence, sa nedočkal realizácie kvôli revolučným udalostiam. Tím skončila i jeho staviteľská činnosť.
Teoretické dielo
Po skončení staviteľskej činnosti v roku 1789 sa venoval len svojmu teoretickému dielu, do ktorého vložil väčšiu časť ostávajúceho majetku. Z diela koncipovaného na päť zväzkov, ktoré malo obsahovať aj univerzálne dejiny architektúry, sa realizoval iba zlomok. Podarilo sa mu však zverejniť len jeden zväzok, ktorý vyšiel v roku 1804, dva roky pred jeho smrťou. V roku 1847 vyšiel druhý zväzok, obsahujúci návrhy vytvorené ako medirytiny.
Ledoux nemal v úmysle spísať logicky vystavené vedecké pojednanie, skôr vytvoril akúsi koláž myšlienok, pocitov a zásadných výpovedí o roli architektúry a architekta novo sa rysujúcom spoločenskom rade. Titul knihy odráža jeho krédo a uvádza architektúru do celkom nových súvislostí. Teoretický úvod je relatívne krátky, najväčšiu časť zaberá popis jeho stavieb a návrhy zobrazené na 125 medirytinách s podrobnými komentármi. Dielo, ktoré podpísal ako Le Doux, venoval cárovi Alexandrovi I. a skutočne malo veľký vplyv na ruskú architektúru19. storočia. Ledouxov traktát sa číta ťažko, písaný je patetickorozvláčnym tónom, jeho zmysel je často nejasný. No jednako sa dá z neho zistiť náčrt jeho architektonickoteoretického systému. Ledoux sa ani na jednom mieste svojho traktátu neprejavuje antirojalisticky; dielo je venované ruskému cárovi, ktorý bol jedným z prvých subskribentov. Motto na titulnej strane z roku 1804Exegi monumentum – dokončil som monument, ukazuje Ledouxovo sebavedomie.
Úvod k dielu obsahuje principiálne výroky o architektúre. Jeho programom je navrhnúť architektúru, ktorá pokrýva všetky existujúce úlohy. Vychádza pritom z danej sociálnej štruktúry, vo vnútri ktorej sa majú uskutočniť všetky zlepšovacie návrhy, aké uvádza. Jeho návrhy sa bezprostredne vzťahujú na „sociálny poriadok“. Architektúra odzrkadľuje sociálny poriadok (dom chudobného človeka svojim skromným výzorom povyšuje nádheru boháčovho paláca).
Ledoux zomrel v Paríži v roku 1806 sklamaný, pretože nikdy nemohol vykonať to, o čo usiloval.
