Carl David Anderson tiež ako prvý získal priamy dôkaz existencie pozitrónu tak, že vytvoril elektrón-pozitrónové páry dopadom žiarenia gama na rôzne materiály.
V roku 1936, v ktorom získal Nobelovu cenu za objav pozitrónu, objavil so svojím študentom Sethom Neddermeyerom ďalšiu novú časticu. Táto častica pri prechode magnetickým poľom stáčala pod väčším uhlom ako elektróny, ale menším ako protóny. Anderson a Neddermeyer predpokladali, že nová častica má rovnakú veľkosť náboja ako elektrón a hmotnosť medzi elektrónom a protónom (zhruba 207-krát väčší ako elektrón). Preto sa domnieval, že ide o mezón (vtedy nazývaný „mezotrón“ či „mú mezón“), ktorý mal byť podľa Yukawovej teórie z roku 1935 časticu sprostredkujúcu silnú interakciu medzi protónom a neutrónom. Neskôr sa ukázalo, že táto častica neinteraguje silne a patrí teda medzi leptóny. Dnes ju nazývame mión.