Bzovík (normovaný názov[1]; iné názvy: hrad/zámok/kláštor Bzovík, Bzovícky zámok [- toto bol aj normovaný názov v rokoch 1981-1990], Bzovský zámok, Bzovícky/Bzovský hrad, Bzovícky/Bzovský kláštor) je pôvodne benediktínsky (neskôr premonštrántsky) kláštor prestavaný na pevnosť (zámok), neďaleko obce Bzovík v okrese Krupina v Banskobystrickom kraji.
Objekt bzovíckeho kláštora je dôkazom toho, že niekedy určiť jednoznačne druh stavebnej pamiatky nie je jednoduché. Kláštory bývali v histórii často terčom útokov nepriateľov a to vyvolalo potrebu ich fortifikačnej prestavby na opevnené objekty alebo pevnosti. V oblasti, ktorá sa dostala v 16. storočí do sféry ohrozenia tureckým nebezpečenstvom, sa urýchleným tempom opevňovali mestá a neskôr aj oba najstaršie kláštory v Hronskom Beňadiku a v Bzovíku.
Dejiny
Kláštor v Bzovíku vznikol v prvej polovici 12. storočia, presnejšie medzi rokmi 1127 – 1131.[2] Zakladacia listina bola vydaná v roku 1135 a pôvodne išlo o benediktínsky kláštor zasvätený prvému uhorskému kráľovi sv. Štefanovi. Za jeho zakladateľa je považovaný príslušník rodu Hunt-Poznanovcov gróf Lampert.[2] Benediktínov vystriedali niekedy medzi rokmi 1179 – 1181 premonštráti z Olomouca, ktorí šírili duchovnú kultúru a vzdelanosť, no tiež nové hospodárske poznatky a nové spôsoby obrábania pôdy.[2]
Románsky dvojvežový kostol, ku ktorému pribudla neskôr po dostavbách kláštorná budova s rajským dvorom a krížovou chodbou, bol jednou z našich najvýznamnejších románskych stavebných pamiatok. Kostol s kláštorom sa v priebehu 15. storočia často stávali terčom útokov; viackrát objekt vyhorel, načo ho vzápätí opravili a čiastočne prestavali.
Nádvorie kláštora
Do centra pozornosti sa kláštor dostal po moháčskej katastrofe. Jeho majiteľom bol v uvedenom období jeden z oligarchov stredného Slovenska Žigmund Balaša, príslušník rodiny Balašovcov, ktorá sa neskôr „preslávila“ nielen v majetkových sporoch medzi šľachtou, ale najmä bezohľadnou krutosťou voči poddaným. Žigmund vyhnal z kláštora rehoľníkov a hneď nato (v roku 1530) začal kláštor prestavovať na kaštieľ obohnaný mohutným opevnením. Múry dostali mohutné strielne a vnútorné ochodze. K nim pristavali z vnútornej strany obydlia pre vojakov a hospodárske budovy. Celý areál chránili široké priekopy a mohutné nárožné bašty.
I ďalšie osudy objektu boli pestré. V roku 1620 kláštor vyhorel, koncom 17. storočia sa opäť vrátil cirkvi. V roku 1678 ho dobyli povstalci Imricha Tököliho.
Ďalšie obdobie už spelo k jeho zániku. Po krátkom vlastníctve rádu jezuitov a ostrihomského arcibiskupa začal objekt začiatkom 19. storočia pustnúť. Poslednú ranu v procese chátrania mu uštedrili boje počas druhej svetovej vojny i následné ničenie miestnymi obyvateľmi.
Opis
Areál bývalého kláštora sa nachádza v stave zrúcaniny, okrem vonkajšieho opevnenia, ktoré vykazuje známky zachovalosti a rekonštrukcie. Je dobre viditeľný po odbočení z hlavnej cesty južne od obce.
↑ abcKláštor v Bzovíku za vlády Arpádovcov [online]. hontdejiny.sk, 2022-03-27, [cit. 2022-11-04]. Dostupné online.
Zdroj
HNILICA, Ján. Kláštor v Bzovíku. In: ŠIMONČIČ, Jozef (Ed.). Dejiny a kultúra rehoľných komunít na Slovensku. Trnava: Trnavská univerzita, 1994, s. 155-173.
LÁSZLÓOVÁ, Henrieta. Dejiny premonštrátskeho prepoštstva v Bzovíku. In: ŠIMONČIČ, Jozef (Ed.). Studia historica Tyrnaviensia 3. Trnava: Trnavská univerzita, 2003, s. 113-129.
PISOŇ, Štefan. Hrady, zámky a kaštiele na Slovensku. 1. vyd. Martin : Osveta, 1973.
ZREBENÝ, Alexander. Z dejín Bzovíka. In: Vlastivedný časopis. Roč. 21., 1972, č. 3, s. 97 - 104.
