Plagát k filmu „The Beat Generation“ v roku 1959. Scenár napísali Richard Matheson a David Meltzer – bítnický básnik. Vo filme vystupoval Louis Armstrong.
Beat generation[1][2] (iné názvy: bítnici[1], porazená generácia[1], zbitá generácia[1], beatnici[3]; angl.beat generation) je hnutie americkýchbásnikov a prozaikov50. – 60. rokov 20. storočia, ktorí svojimi dielami i životnými postojmi demonštrovali nesúhlas s konzumnou spoločnosťou a s konzervativizmom zakoreneným vo vtedajšej kultúre.
Literárne hnutie
Bítnici sa v kladnom zmysle zapísali do vývoja americkej a anglosaskej literatúry. Tesne po druhej svetovej vojne vládol v poézii T. S Eliot a Ezra Pound, ich dominanciu podporovali akademickí kritici a autori. V tomto štádiu vývoja poézie prišli na jej scénu nové generácie autorov, ktorí sa združovali v krúžkoch Black Mountain poets a v Newyorskej škole. Boli podstatne ovplyvnení tvorbou Williama Carlosa Williamsa.
Pre rozvoj hnutia mal kľúčový význam Lawrence Ferlinghetti a jeho vydavateľstvo „City Lights Books“ založené v 1953, ktorý publikoval mladých autorov hnutia. Iným významným počinom bola čítačka poézie v sanfranciskej „Six Gallery“ 7. októbra 1955. Moderoval ju Kenneth Rexroth a čítali svoje diela Allen Ginsberg, Philip Lamantia, Michael McClure, Gary Snyder a Philip Glenn Whalen. Súdny proces, ktorý z toho vznikol (je opisovaný v článku o Ferlinghettim), mal významný dopad na spropagovanie Ginsbergovho Vytia, z ktorého sa predalo dovtedy na americké pomery v poézii nevídané množstvo výtlačkov. Debut „Vytie“ obsahoval aj predhovor Williama Carlosa Williamsa a natrvalo sa umiestnil v histórii americkej literatúry.
Prelom 50. a 60. rokov 20. storočia sa vyznačoval intenzívnou publikačnou činnosťou Beat Generation, ktorá trvala približne do roku 1968. Vplyv hnutia stihol ešte poslať svoje iskrenie novej revolte hippies, no jeho členovia sa viac do nej nezapájali, okrem účasti troch – Ginsberga, McClura a Snydera na „Zhromaždení kmeňov“ v sanfranciskom „Golden gate parku“ v 1967.
Ku koncu 60. rokov 20. storočia sa hnutie vyčerpalo. „Beat Generation“ obohatila Ameriku a následne i svet písomnou bezprostrednosťou, otvorenosťou, odvahou, s akou prednášali svoje verše.
Literárna a estetická platforma
Bítnici nemali spoločný tvorivý manifest, jednotliví autori boli výrazne špecifickí, lebo ich individuality významne určovali tvorbu ich poézie. Jednotiaci pohľad na ich hnutie prvýkrát možno zistiť u Johna Clellona Holmesa v článku „Toto je Beat Generation“ z roku 1952 v New York Times Magazine.
Bítnici sa snažili priblížiť poéziu k čitateľov, zbaviť ju akademického elitárstva a nudy. K tomu slúžili verejné čítačky, recitovanie za sprievodu džezovej hudby v kaviarni, na ulici. Hovorový jazyk, priamočiarosť a údernosť boli nástrojmi posunu ich poézie bližšie k chápaniu davu na ulici.
Z hľadiska vývoja literatúry je hnutie “Beat Generation” preklenutím medzi modernou a postmodernou.
Určitejšie miesto prvého výskytu termínu „beatnik“ však opísal Jack Kerouac v roku 1948 v rozhovore s priateľom románopiscom Johnom Clellonom Holmesom. Výraz priniesol newyorský narkoman a zlodej Herbert Huncke, ktorý sa ocitol ako postava v Burroughsovom románe „Feťák“, keď istý čas pobýval u Kerouaca.[6] Hunckeho nakoniec „prevychovali“ Kerouac a ostatní na spisovateľa.
Obdobne ako niektorí romantickí „vydedenci“, prekliati básnici alebo umelci francúzskej bohémy odmietali bítnici kariéru úspešných mladých Američanov, hlásali dobrovoľnú chudobu a živili sa manuálnou prácou, napríklad ako traťoví robotníci, cestári na Aljaške, strážcovia úrody na farmách alebo námedzné sily na železničných prekladištiach.
Ich diela vypovedali o pocitoch ľudí z okraja spoločnosti, o beznádeji, depresii, o rozširovaní vedomia pomocou alkoholu, drog alebo sexuálnej slobody. Bítnici šokovali a provokovali.
Za zmienku stoja dva bítnické pojmy. Hipster, teda človek, ktorý sa presvedčil, že sloboda môže existovať jedine mimo oblasti života meštiackej spoločnosti, v ktorej žili Squares, teda ľudia usporiadaní. Bítnici sa sami vnímali ako vyhnanci a exulanti v nepriateľskej kultúre, ako priekopníci nových postojov k duchovnému zdraviu a etike. Zavrhovali tzv. „šuflíkových umelcov“ – píšucich anonymne len pre seba. Zbožňovali Rimbauda, ktorý prehlásil: „Ja! Ja, ktorého nazývajú mágom či anjelom, upúšťam od všetkej mravnosti...“. Na základe meradiel svojej doby boli vnímaní ako šialenci a museli znášať následky, ktoré so sebou ich premena niesla – blázince, verejný výsmech, cenzúru a dokonca väzenie. Bítnici boli druhom spoločenskej revolty, ktorá však nemala charakter sociálneho boja so spoločnosťou, ale bola únikom z nej a pokojným pokusom zmeniť jej myslenie. Preto tie nestále zamestnania, dlhé cesty po Amerike, meditácie, drogy a orientálne náboženstvá. Dôležitejší bol však ich literárny protest.
Povedali o hnutí
Norman Podhoretz: Dokonca aj relatívne mierny étos Kerouacových kníh môže ľahko prerásť do brutality, pretože v tých knihách je potláčaný výkrik: Zabite intelektuálov, ktorí sú schopní hovoriť súvisle, zabite ľudí, ktorí sú schopní sedieť päť minút, zabite tie nepochopiteľné indivíduá, ktoré sú schopné normálne si nájsť ženu, prácu, cieľ....[8]
