Arachthos je vnútroštátna rieka v pevninskom Grécku. Najdlhšia rieka v regióne Epirus a ôsma najdlhšia rieka v Grécku. Arachthos pramení v pohorí Pindos a v priebehu svojho toku vytvára v epirských pohoriach veľkolepé horské rokliny, až sa nakoniec vlieva deltou do Artského zálivu v Iónskom mori.[1][2] Spolu s riekou Luros vytvára v zálive najväčší grécky pobrežný trstinový močiar, resp. systém slaných močiarov, známy ako mokrade Amvrakikos.[3] Voda v rieke je kvôli vysokým zrážkam len málo mineralizovaná, zásobuje vodou celý Epirus.[4] Na rieke sa nachádza významné historické mesto Arta.[1]
Dĺžka rieky v literatúre rôzne kolíše od 105[3]:424/ 110 kilometrov (hlavný prameň Metsovitikos prameniaci neďaleko Metsova až ústie)[4] alebo 140[1]/149 kilometrov[5] (tento údaj zrejme započítava druhé koryto rieky, ktoré vzniká sútokom tokov Zagorytikos a Vardas, tzv. Dipotamos, a neskôr sa vlieva do hlavného toku).
Arachthos pramení v pohorí Pindos, neďaleko mesta Metsovo, pričom následne prechádza malebnými roklinami cez menšie pohoria Epiru. Povodie pozostáva predovšetkým z flyšu (68%). Západnú a severozápadnú časť pokrývajú vápence a dolomity (23%).[3] Horný tok odvodňuje flyšové územia, v dôsledku čoho v oblasti dochádza k častým zosuvom pôdy. Vznikajú tým pobrežné zóny s úzkymi zalesnenými pásmi s početnými druhmi drevín, vrátane jelší a vŕb.[9]
Výraznejší ľudský kontakt s riekou nastáva v južnom toku. Rieka prijíma upravenú odpadovú vodu z mesta Arta, neupravené odpadové vody z malých miest a dedín, ako aj čiastočne upravený odpad z malého agropriemyslu. Z koryta rieky sa ťaží piesok, voda je využívaná na zavlažovanie citrusov, olivovníkov, kukurice a bavlny. V dolnej časti rieky sú umiestnené dve vodné priehrady, ktoré majú významný vplyv na vodstvo rieky.[10]
Delta a mokrade Amvrakikos
Údolie rieky a deltu tvoria aluviálne sedimenty,[3] v dôsledku čoho sa darí mokraďovým rastlinám. Rastie tam napríklad marica pílkatá.[9] Vyššie rastlinstvo tvoria jasene, bresty, vavríny a vŕby. Riečne mokrade sú domovom veľkých kolónií vodných vtákov.[12] Veľká je populácia divých kačíc (priemer 100 000, max. 170 000 jedincov), ako aj rôzne druhy volaviek, ktoré v delte hniezdia a rozmnožujú sa. Oblasť podporuje bohatú faunu plazov a obojživelníkov. Z hľadiska populácie cicavcov je oblasť rieky dôležitou pre vlky. V oblasti delty kedysi žijúci šakal zlatý bol začiatkom 90. rokov 20. storočia vyhubený. Rozšírená je populácia vydier.[12] V minulosti menil dolný tok rieky často svoje koryto.[8] Oblasť je chránená Ramsarským dohovorom.[13]
Most v Arte
Most v Arte Most v Arte Most v Arte
História
V stredoveku tvorilo povodie rieky Arachthos jednu z najbohatších a najúrodnejších častí byzantského i nezávislého Epiru.[14] Rieka bola splavná pre menšie lode.[15] V modernom období, tvorila rieka v rokoch 1881 až 1912 hranicu medzi Gréckym kráľovstvom a Osmanskou ríšou.[1] V 80. rokoch 20. storočia bola rieka prehradená a regulovaná.[16] Zvláštnosťou rieky je 55 kamenných mostov, najznámejšie sa nachádzajú v Arte a Plake.[11]
↑BARTONĚK, Antonín. Řecko, Turecko, Kypr: Průvodce. Praha : Olympia, 1990. S. 13. (po česky)
↑ abcdTOCKNER, Klement; UEHLINGER, Urs; ROBINSON, Christopher T.. Rivers of Europe. Cambridge : Academic Press, 2009. ISBN 978-0-08-091908-9. S. 432. (po anglicky)
↑The Rivers of Greece: Evolution, Current Status and Perspectives. Ed. Nikos Skoulikidis, Elias Dimitriou, Ioannis Karaouzas. Berlin : Springer-Verlag, 2018. (The Handbook of Environmental Chemistry; zv. 59.) ISBN 978-3-662-55367-1. S. 100.
↑ abArta. In: Masarykův slovník naučný. Díl 1. A-Č. Praha : Nákladem Československého kompasu, 1925. S. 267.
↑Arta. In: Komenského slovník naučný. Praha : Nakl. a vydavatelství Komenského slovníku naučného, 1937. S. 274. (po česky)
↑ abcdArachtus. In: Brill's New Pauly: Encyclopaedia of the Ancient World. Ed. Cancik Hubert, Helmuth Schneider. Vol. 1. A-Ari. Leiden, Boston : Brill, 2002. ISBN 90-04-12258-3. S. 946.
↑HROCHOVÁ, Věra. Byzantská města ve 13.-15. století: příspěvek k sídelní topografii středověkého Řecka. Praha : Universita Karlova, 1967. S. 40. (po česky)
↑NICOL, Donald M.. The Despotate of Epiros 1267-1479: A Contribution to the History of Greece in the Middle Ages. Cambridge : Cambridge University Press, 1984. ISBN 978-0-521-26190-6. S. 225. (po anglicky)
↑ZACHOS, Kostas; WISEMAN, James; ZACHOS, Kōnstantinos L.. Landscape Archaeology in Southern Epirus, Greece I. Athens : American School of Classical Studies, 2003. ISBN 978-0-87661-532-4. S. 161. (po anglicky)
