PROFILPELAJAR.COM

Dátum	august 1642 – september 1651
Miesto	Veľká Británia
Výsledok	Víťazstvo parlamentu Poprava Karola I.; Založenie Anglického spoločenstva;

Anglická občianska vojna
	Súčasť vojny troch kráľovstiev
	; Bitka pri Naseby, 14. júna 1645; víťazstvo parlamentu znamenalo rozhodujúci zlom v anglickej občianskej vojne.
Dátum	august 1642 – september 1651
Miesto	Veľká Británia
Výsledok	Víťazstvo parlamentu Poprava Karola I.; Založenie Anglického spoločenstva;
Protivníci
Parlamentaristi ; Covenanterskí Škóti (1643-47)	Rojalisti ; Covenanterskí Škóti (1649-52)
Velitelia
Robert Devereux; Edward Montagu; Thomas Fairfax; Oliver Cromwell; William Waller; Alexander Leslie (1643-47) ; David Leslie (1643-45)	Karol I.; Ruprecht Falcký; William Cavendish; Móric Falcký; George Goring; Karol II.; Alexander Leslie (1648-51) ; David Leslie (1650-51)
Straty
34 130 mŕtvych; 32 823 zajatých	50 700 mŕtvych; 83 467 zajatých
	127 000 nebojových obetí (vrátane približne 40 000 civilistov)
	Historický portál

Anglická občianska vojna (po angl. English Civil War) bola séria občianskych vojen a politických machinácií medzi rojalistami a parlamentaristami v Anglickom kráľovstve^{[pozn. 2]} v rokoch 1642 až 1651. Boje boli súčasťou širších vojen troch kráľovstiev z rokov 1639 až 1653 a pozostávali z prvej anglickej občianskej vojny a druhej anglickej občianskej vojny. Anglo-škótska vojna v rokoch 1650 až 1652 sa niekedy označuje ako Tretia anglická občianska vojna.

Hoci konflikty v troch kráľovstvách Anglicku, Škótsku a Írsku mali podobné črty, každý z nich mal svoje vlastné špecifické problémy a ciele. Prvá anglická občianska vojna sa viedla predovšetkým o správne rozloženie síl medzi parlamentom a Karolom I. Skončila sa v júni 1646 porážkou rojalistov a kráľom vo väzbe.

Víťazstvo však odhalilo parlamentné rozpory v otázke povahy politického usporiadania. Drvivá väčšina išla do vojny v roku 1642 s cieľom presadiť právo parlamentu podieľať sa na vláde, nie zrušiť monarchiu, čo znamenalo, že Karlovo odmietanie ústupkov viedlo k patovej situácii. Obavy z politického vplyvu radikálov v rámci novovzniknutej armády, ako bol Oliver Cromwell, viedli k spojenectvu medzi umiernenými parlamentaristami a rojalistami, ktorých podporovali covenanti. Porážka rojalistov v druhej anglickej občianskej vojne v roku 1648 viedla k poprave Karola I. v januári 1649 a k vytvoreniu Anglického spoločenstva.

V roku 1650 bol Karol II. korunovaný za škótskeho kráľa výmenou za súhlas s vytvorením presbyteriánskej cirkvi v Anglicku aj v Škótsku. Následná anglicko-škótska vojna sa skončila víťazstvom parlamentaristov pri Worcesteri 3. septembra 1651. Írsko aj Škótsko boli začlenené do Spoločenstva národov a Británia sa stala unitárnym štátom až do reštaurácie Stuartovcov v roku 1660.

Terminológia

Pojem „anglická občianska vojna“ sa najčastejšie vyskytuje v jednotnom čísle, ale historici často rozdeľujú konflikt na dve alebo tri samostatné vojny. Tieto vojny sa neobmedzovali len na Anglicko, pretože Wales (ktorý bol pripojený k Anglickému kráľovstvu) bol postihnutý rovnakou politickou nestabilitou. Konflikty zahŕňali aj vojny so Škótskom a Írskom a občianske vojny v nich. Niektorí historici uprednostňujú termín „britské občianske vojny“. Od reštaurácie až do 19. storočia sa pre občianske vojny bežne používal výraz „povstanie“ alebo „veľké povstanie“.^[1]

Vojny zahŕňajúce všetky štyri krajiny sú známe ako vojny troch kráľovstiev. Na začiatku 19. storočia ich sir Walter Scott označoval ako „Veľkú občiansku vojnu“.^[2] Encyclopædia Britannica z roku 1911 nazvala sériu konfliktov „Veľkou vzburou“.^[3] Niektorí historici, najmä marxisti ako Christopher Hill (1912 - 2003), uprednostňovali termín „anglická revolúcia“.^[4]

Geografia

Každá strana mala geografickú baštu. K rojalistickým oblastiam patril vidiek, grófstva, katedrálne mesto Oxford a menej hospodársky rozvinuté oblasti severného a západného Anglicka. Silné stránky parlamentu zahŕňali priemyselné centrá, prístavy a hospodársky vyspelé oblasti južného a východného Anglicka vrátane zvyšných katedrálnych miest (okrem Yorku, Chesteru a Worcesteru). Lacey Baldwin Smith hovorí, že „slová ľudnatý, bohatý a vzbúrený akoby išli ruka v ruke“.^[5]^[6]

Stratégia a taktiky

Mnohí dôstojníci a veteráni bojovali v európskych vojnách, najmä v osemdesiatročnej vojne medzi Španielmi a Nizozemcami, ktorá sa začala v roku 1568, ako aj v predchádzajúcich fázach tridsaťročnej vojny, ktorá sa začala v roku 1618 a skončila v roku 1648.^[7]

Táto vojna mala pre Angličanov nevídaný rozsah. Počas sezónnych ťažení malo byť v poli 120 000 až 150 000 vojakov, čo bol vyšší podiel obyvateľstva, než bojovalo v Nemecku počas tridsaťročnej vojny.^[8]

Hlavná bojová taktika sa stala známou ako pechota s píkami a strelami. Obe strany sa zoradili oproti sebe, pričom v strede stáli pešie brigády mušketierov. Tí nosili muškety matchlock, nepresnú zbraň, ktorá však mohla byť smrtiaca na vzdialenosť až 300 metrov. Mušketieri sa zoradili do troch radov, pričom prvý kľačal, druhý sa krčil a tretí stál. Niekedy sa vojaci rozdelili do dvoch skupín, čo umožnilo jednej z nich nabíjať, zatiaľ čo druhá strieľala.^[9] Medzi mušketiermi boli aj píkenýri, ktorí niesli 4 až 5,5 m dlhé píky, ktorých hlavným účelom bolo chrániť mušketierov pred útokmi jazdy. Po oboch stranách pechoty bolo rozmiestnené jazdectvo, pričom pravé krídlo viedol generálporučík a ľavé generálny komisár. Jeho hlavným cieľom bolo rozohnať jazdectvo protivníka, potom sa obrátiť a premôcť jeho pechotu.^[10]^[11]

Zručnosť a rýchlosť rojalistických jazdcov na koňoch viedli k mnohým prvým víťazstvám. Princ Ruprecht, ktorý velil kráľovskej kavalérii, používal taktiku, ktorú sa naučil počas bojov v nizozemskej armáde, keď jazdci v plnej rýchlosti útočili na pechotu protivníka a tesne pred nárazom vystrelili z pištole.^[10]^[12]

Poznámky

↑ Hoci je veľmi ťažké určiť počet obetí akejkoľvek vojny, odhaduje sa, že konflikt v Anglicku a Walese si vyžiadal približne 85 000 bojových obetí a ďalších 127 000 nebojových obetí (vrátane približne 40 000 civilistov).
↑ Vtedy zahŕňalo okrem dnešného Anglicka aj Wales.

Referencie

↑ WORDEN, Blair. The English Civil Wars, 1640-1660. [s.l.] : Weidenfeld & Nicolson, 2009. Google-Books-ID: o4nuPQAACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-297-84888-2. S. 2. (po anglicky)
↑ Sir Walter Scott (1771-1832) - Waverley, or, 'Tis sixty years since; v. 2 / printed by James Ballantyne. [online]. www.rct.uk, [cit. 2024-06-07]. Dostupné online. (po anglicky)
↑ 1911 Encyclopædia Britannica/Great Rebellion - Wikisource, the free online library [online]. en.wikisource.org, [cit. 2024-06-07]. Dostupné online. (po anglicky)
↑ HILL, Christopher. World Turned Upside Down: Radical Ideas During the English Revolution. London : Penguin Group USA, 1984-01-01. Dostupné online. ISBN 978-0-14-013732-3. (English)
↑ SMITH, Lacey Baldwin. This Realm of England, 1399 to 1688. [s.l.] : D.C. Heath, 1983. Google-Books-ID: Gu8WAQAAIAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-669-04378-5. (po anglicky)
↑ HUGHES, Ann. The King, the Parliament, and the Localities during the English Civil War. Journal of British Studies, 1985, roč. 24, čís. 2, s. 236–263. Dostupné online [cit. 2024-06-07]. ISSN 0021-9371.
↑ BAKER, Anthony. A Battlefield Atlas of the English Civil War. [s.l.] : Promotional Reprint Company, 1986. Google-Books-ID: CxxutgAACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-85648-334-6. (po anglicky)
↑ OUTRAM, Quentin. The Demographic Impact of Early Modern Warfare. Social Science History, 2002, roč. 26, čís. 2, s. 245–272. Dostupné online [cit. 2024-06-07]. ISSN 0145-5532.
↑ BURNE, Alfred Higgins; YOUNG, Peter. The Great Civil War: A Military History of the First Civil War, 1642-1646. [s.l.] : Windrush Press, 1998. Google-Books-ID: xr3jGwAACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-900624-22-0. (po anglicky)
↑ ^a ^b Civil War: Tactics [online]. Spartacus Educational, [cit. 2024-06-07]. Dostupné online.
↑ GAUNT, Peter. The English Civil War: A Military History. London (GB) : I.B.Tauris, 2014-07-31. Dostupné online. ISBN 978-1-84885-881-7. (English)
↑ YOUNG, Peter. Men-At-Arms #14: The English Civil War Armies. [s.l.] : Osprey, 1977., 1973-01-01. (First Edition.) Dostupné online. (English)

Literatúra

CHURCHILL, Winston Spencer. Dejiny anglicky hovoriacich národov. Diel druhý: Nový svet. Praha: Český spisovateľ, 1998. s. 306. Prel. Radka Ederová a Eva Křístková. ISBN 80-7203-174-0.
MORGAN, Kenneth O. a kol. Dejiny Británia. Praha: Lidové noviny, 2002. s. 639. Prel. Ivo Šmoldas. ISBN 80-7106-347-9.
MUNCK, Thomas. Európa sedemnásteho storočia, 1598-1700. Praha: Vyšehrad, 2002. s. 468. Prel. Vítězslav Kremlík, Ingrid Vichnarová, Michaela hlásnik. ISBN 80-7021-508-9.
Polišenský, Josef. Dejiny Británia. Praha: Nakladateľstvo Svoboda, 1982.
TUMIS, Stanislav. Pôsobenie radikálnych sekt za anglickej revolúcie. Historický obzor, 2010, 21 (1/2), s. 13-27. ISSN 1210-6097.
VODIČKA, Pavel. Koruna verzus parlament. Historický obzor, 2005, 16 (9/10), s. 194-204. ISSN 1210-6097.