Andrej Kuc sa narodil v obci Lechnica, okres Poprad. Matka bola Alžbeta, rod. Lainsová, starala sa o domácnosť. Otec, Ján Kanty Kuc, bol rezbár a pozlacovač. Oženil sa po skončení I. svetovej vojny ako 49-ročný a neskôr si zriadil stolársku živnosť, aby za prácou viac nemusel cestovať. Andrej sa v mladom veku popri otcovi naučil pozlacovačstvu, čiastočne maliarstvu, stolárstvu a pomerne dobre rezbárstvu. Na toto obdobie spomína ako 74-ročný:
„Ja som sa veľa naučil už ako chlapec od svojho otca, no jeho plodnú a osožnú prácu som plne pochopil až počas štúdií.“
Rodina na Zamagurí v skromných podmienkach hospodárila na šiestich hektároch rolí, lúk a lesa.
Vzdelanie
Ešte v Lechnici vychodil osem tried ľudovej školy. Odmalička sa zaujímal o maliarstvo, no kvôli chudobe si nemohol štúdium dovoliť. Vo veku 16 rokov sa preto odišiel vyučiť maliarskemu remeslu. Ako učeň pôsobil od 14. augusta 1935 do 14. augusta 1938 u maliarskeho majstra Františka Crháka v Spišskej Starej Vsi. Po ukončení výuky začal pracovať ako pomocník pod vedením maliarskeho majstra Ernesta Waltera v Kežmarku, neskôr u maliarskeho majstra Štefana Palubiaka v Poprade. V tom čase sa taktiež úspešne podrobil skúškam zo štyroch tried meštianskej školy.
Rád slovenského národného povstania I. triedy.
Slovenské národné povstanie
Vojenskú službu, počas ktorej desať mesiacov pôsobil na východnom fronte SSSR, absolvoval v období od 10. januára 1939 do 30. júla 1942. Ženijný kurz absolvoval ako míner a pyrotechnik. Po skončení výcviku sa stal členom Zboru žandárstva. Skúšku absolvoval v Žandárskej škole v Topoľčiankach a následne slúžil ako podriadený žandár na stanici Štiavnické Bane.
Žandársky zbor opustil po vypuknutí Slovenského národného povstania. Do bojov sa ako poľný četník zapojil pri Vrútkach, Priekope, Martine a neskôr pri Červenej Skale. Po čiastočnom potlačení povstania sa pripojil k partizánskemu odboju. Ako veliteľ roty slúžil pre Druhú partizánsku brigádu "Za slobodu Slovanov". Bojoval až do príchodu Červenej armády vo februári 1945.
Zranenie, invalidita a zásluhy
Po návrate z hôr, vidiac, že obyvatelia obce Kjastava pod Sitnom nemôžu hospodáriť na Nemcami zamínovanej časti chotára, sa rozhodol dobrovoľne oblasť odmínovať. Napriek mimoriadnej opatrnosti stúpil dňa 4. apríla 1945 na nášľapnú mínu a utrpel devastačné poranenia oboch nôh v oblasti predkolenia, v dôsledku čoho mu boli obe nohy amputované. V roku 1965 Andrej Kuc svoj údel opísal slovami:
„Invalidita je ťarcha v živote, no hádam táto ma navrátila k svojmu povolaniu, ktoré mám rád a od ktorého som už nevybočil. Myslím, že mám život vyplnený.“
Za vojenské zásluhy a hrdinstvo bolo Andrejovi Kucovi udelených mnoho vyznamenaní. Na znak zásluh pri obnovení Československej republiky a oslobodení slovenského národa dostal 9. októbra 1946 Rad Slovenského národného povstania I. triedy. 27. mája 1968 mu bolo za preukázanie chrabrého činu v nebezpečí života udelené vyznamenanie Česko-slovenský vojnový kríž 1939.
Po vyliečení pracoval od 27. novembra 1949 ako tajomník OAV-SNF (Okresného akčného výboru slovenského národného frontu) a ako vedúci Roľníckeho skladištného družstva v Spišskej Starej Vsi až do 30. novembra 1950. Neskôr, od 1. februára 1951, pracoval nakrátko ako grafik v národnom podniku Obuva v Partizánskom.
„Môj nebohý otec ma zasvätil do tajov umenia potiaľ, pokiaľ už ako starec na to stačil a pokiaľ sa vyskytla v tomto smere práca, teda v rezbárstve a sochárstve. Ako remeselník – maliar som pochopil len remeselné maniere, ktoré mi neskoršie štúdium výtvarníctva, najmä estetiky, značne sťažili. Tiež súkromné štúdium, ako boli mešťianky a príprava na maturu, bolo nedostatočné a jednostranné, čo som neskoršie pocítil.“
VŠVU ukončil s vyznamenaním v odbore maliarskych a konzervačných techník 23. júna 1956 u profesora Karola Veselého.
Reštaurátorská a umelecká činnosť
Venoval sa predovšetkým obnove pamiatok. Pracoval doma i v teréne a najčastejšie reštauroval nástenné maľby. Od ukončenia štúdia pracoval ako slobodný umelec.
Po zriadení Štátnych reštaurátorských ateliérov (ŠRA) sa stal vedúcim ateliéru a viedol pridelených pracovníkov najmä pri reštaurovaní prenosných umeleckých diel.
Počas svojej činnosti ako reštaurátor zreštauroval a zakonzervoval množstvo pamiatok rôzneho rázu – gotické aj barokové nástenné a olejové maľby, rôzne plastiky, kameňorezby a sgrafitá.
Politický život
Andrej Kuc bol politicky neangažovaný. O členstvo vo KSČ sa prestal uchádzať v roku 1950.
Osobný život
Andrej Kuc sa prvýkrát oženil v roku 1946. Jeho manželka Emília, rod. Čamajová, pracovala v Banskej Štiavnici ako pletárka. Po osemnástich rokoch bezdetného manželstva zomrela v roku 1964 na urémiu.
Druhýkrát sa oženil 8. augusta 1964 v Spišskej Novej Vsi s Máriou, rod. Joppovou. Mária v tom čase pracovala ako úradníčka na riaditeľstve Železorudných Baní. Spolu majú dve deti – dcéru, PaedDr. Gabrielu, vydatú Zahurancovú, rod. 1965 a syna, Mgr. art. Ľubomíra Kuca, rod. 1969, ktorý sa takisto venuje reštaurátorskej činnosti.
Tvrdošín – sanktuárium a loď kostolíka, kazateľnica, reštaurovanie malieb na drevených doskách
Reštaurovanie olejomalieb a plastík
Banská Štiavnica – Galéria J. Kollára, Slovenské banské múzeum, tri neskorogotické tabuľové maľby s námetom pasií, celkovo viac ako 80 olejomalieb rôznych veľkostí vrátane unikátnej kolekcie 55 portrétov komorských grófov a významných osobností baníctva a hutníctva, namaľovaných známymi stredoeurópskymi umelcami [5]
