Štvorylka je prvý celovečerný film Jozefa Medveďa z roku 1955.
Režisér
Jozef Medveď (* 1927 - † 1984) študoval réžiu na pražskej FAMU a zároveň pracoval ako asistent réžie v Štúdiu krátkych filmov Bratislava. Debutoval s dokumentom Divadlo ľudu a od roku 1955 sa venoval najmä hraným filmom.
Jeho prvým celovečerným hraným dielom je Štvorylka. Rok pred uvedením do kín vznikol filmový scenár Malomestské poviedky, pozostávajúci z troch adaptácií poviedok Janka Jesenského vrátane Štvorylky. Film mal pôvodne režírovať Jiří Krejčík, ktorý spolu s Maximiliánom Nitrom napísal literárny scenár. Kvôli rozporom sa napokon režisérom stal Medveď a scenáristi na znak nesúhlasu použili v titulkoch svoje pseudonymy. Neskôr ich mená z listiny zmizli úplne. Kvôli napätým vzťahom bola hlavnému režisérovi „pridelená“ aj funkcia pomocnej réžie, ktorú obsadil kameraman filmu Karol Krška.
Dej
Mestečko pripravuje bál. Veľký, pompézny, no nie pre všetkých. Výrazná sociálna diferenciácia delí obyvateľstvo na tých, ktorí slúžia a tých, ktorým slúžia. Výnimkou sú azda len manželia Sásikovci, predstavitelia strednej tzv. remeselnícko-živnostenskej vrstvy, ktorí však v poviedke nevystupujú. Do malomesta prichádzajú vojaci, no nevedno prečo. Bál sa tak stáva ohrozený, pretože uniformovaní oficieri vzbudzujú u žien veľký záujem. Zrušená slávnosť sa napokon koná, ale následne nastáva situácia, ktorej sa mužské osadenstvo najviac obávalo – ostanú bez povšimnutia. Parket obsadia uniformy, no len do chvíle kým nezaznie poplašný alarm. V diele absentuje konkrétny hlavný hrdina, o zvýraznených postavách možno len diskutovať ako o zástupcoch určitého sociálneho statusu. Okrem dominantnej línie bálu film zaznamenáva aj príslušníkov nižšej vrstvy. Montážou ich zábavu stavia do opozície veľkolepého bálu. Zatiaľ čo ľudová veselica pôsobí bezprostredne a úprimne, na bále bohatých vidíme len masky, roztržky, sklamania či alkoholizmus. Okrem primárneho konfliktu sa tak vytvára aj sekundárny, nepriamy. Vďaka využívaniu paralelnej montáže dokázali autori vytvoriť príbeh jedného dňa, ktorý napriek zhustenému deju pôsobí nesúrodo a prázdne. „Vůbec lze na „Štvorylce“ vidět, že se skládá ze dvou značně odlišných částí: v první převažuje podíl dramaturgie, scénáře a téměř jevištní herecké práce, ve druhé pak vynalézavost režiséra, kameramana – složek dotvářejících prostředí a atmosféru děje.“ Okrem Ivana Dvořáka sa však viacerí recenzenti vyjadrujú k rozpadu diela na dve časti. Zatiaľ čo prvá zobrazuje zmätky obyvateľov, druhá sa sústredí na to, čo sme dávno očakávali a vydedukovali z prvej časti.
Opis zápletky alebo rozuzlenia príbehu sa tu končí.
Film a dobové kritiky
Dej plynie prirodzene, bez akýchkoľvek retrospektív. Rozprávačský postup nám netají žiadne informácie (ak teda nepočítame príčinu príchodu vojska, ktoré to možno ani samé nevie objasniť). Spôsob dávkovania informácií napätie nevytvára. Už od samého začiatku napríklad vieme, že sa koná bál, keďže vidíme pobehujúce slúžky so šatami, tzv. matka plesu si hmká melódiu valčíka, až napokon priamo vysloví príčinu zmätkov. „Ako režisér tohto nového slovenského filmu sa predstavil Jozef Medveď. V jeho režijnej práci ešte hodne cítiť neisté kroky na filmovej pôde – filmu chýba predovšetkým rytmus, švih, ľahkosť a gradácia. Ďalej sa nepodarilo režisérovi preklenúť všetky scény filmu jednou ústrednou dejovou myšlienkou, naznačiť ich zákonitú logickú postupnosť a vzájomnú závislosť; jednotlivé obrazy nie sú vytvárané v perspektíve ďalších; nie sú, slovom, exponované tak, aby boli nevyhnutným dynamickým motívom pre ďalšie rozvíjanie deja.“ Ako povedal Štefan Šugár, je naozaj problematické určiť jeden zastrešujúci motív príbehu. Kritika spoločnosti, jej triedneho rozvrstvenia, predsudkov, karierizmu a ďalších vlastností malomeštiackej smotánky je však viditeľne dominujúca. Mimo toho sú v centre pozornosti aj medziľudské vzťahy či politická situácia.
O technickú transformáciu scenáru do audiovizuálnej podoby sa zaslúžil kameraman a pomocný režisér Karol Krška, vtedy známy vďaka filmom Varuj...! a Vlčie diery. Statické zábery strieda pohyb kamery, ktorá pracuje aj s detailom a hĺbkou ostrosti. Vizuálne zaujímavejšia je druhá polovica filmu, kde obraz vedie oko diváka po tanečnom parkete, sledujeme jednotlivé páry i priestorové tanečné formácie, akou je práve „Štvorylka“. Kladne sa vyjadruje Štefan Šugár, ktorý si však nesprávne zapamätal meno kameramana: „Statiku prostredia sa úspešne pokúšal prekonať Václav Krška, laureát štátnej ceny, využívaním rôznych možností kamery, ktorou chcel dramatizovať dej.“ Zvuková zložka je taktiež bohato zastúpená. Takmer každý záber dopĺňa hudba so zdrojom v obraze, prípadne mimo neho, syntopia strieda asyntopiu. Autorom hudby je skladateľ Tibor Andrašovan, neskorší dirigent, dramaturg opery SND a umelecký riaditeľ SĽUK-u. V Štvorylke využíva orchestrálnu hudbu a ľudové motívy. Aj tu sa uplatňuje kreatívnosť montáže zvuku, keď v obraze klebetiacich žien použije zvuk hrkútajúcich holubov. „Hudba T. Andrašovana neprináša žiadne osobité klady, je slabá najmä v scéne ľudovej zábavy Miša a slúžok, kde nestačí podoprieť a vytvárať atmosféru.“ Takto protipólovo hodnotili kritici formálnu stránku diela.
Žánrové zaradenie
Štvorylka získala na poli žánrovej klasifikácie hneď niekoľko pomenovaní. Najčastejším je komédia, no v recenziách sa stretávame aj s veselohrou, kostýmovým filmom či s prívlastkom „satirický“. Niektoré z označení evokujú blízkosť k divadelnému, resp. dramatickému umeniu, čo podporujú aj niektoré z hereckých výkonov. „Nie je tajomstvom, že slovenský film trpí nedostatkom schopných hercov a herečiek, že pre zaneprázdnenosť popredných umelcov musí čoraz viac siahať k najrozmanitejšej pomoci.“ O teatrálnom prehrávaní Lei Juríčkovej a Františka Veselého sa vyjadrujú aj iní. Vyzdvihované sú najmä mužské herecké výkony.
Film a súčasný pohľad
V rámci žánru komédie spracovanie príliš nepobaví. Výrazná kritika a výsmech malomeštiactva cez afektované archaizmy či povrchné konanie postáv priam nútila diváka „hádzať“ všetkých príslušníkov tej či onej vrstvy do jedného vreca. Práca s predlohou nedopadla najlepšie ani v iných smeroch. Príbeh sa triešti medzi postavami, dopĺňajú ho zbytočné opakujúce sa informácie, viac než zreteľná motivácia a „účelové“ situácie. Prínosom diela je určité oslobodenie od ťažkopádnosti a pátosu predchádzajúcich slovenských filmov.
Použitá literatúra
- Václav Macek, Jelena Paštéková, Dejiny slovenskej kinematografie, (Martin: Osveta, 1997). 599 s. ISBN 80-217-0400-4
- Jelena Paštéková, Rozprávanie o rozprávaní, (Bratislava: Slovenský filmový ústav, Vysoká škola múzických umení, 2009). 136 s. ISBN 978-80-85187-56-4 (SFÚ), ISBN 978-80-89439-02-7 (VŠMU)
- Jelena Paštéková, „Štvorylka“, in: Časopis DVD edície, rok 2011, s. 12-14
